Od pohrebu pradeda som začal chodiť každú nedeľu k jeho hrobu, kde sa mi už celé dva roky vždy vybavia so slzou v oku tie spomienky na históriu, ktorú som vám teraz prerozprával. Po kúpe bytu nám peňazí, našťastie, zostalo ešte dosť, a tak som nechal vybudovať pradedovi dôstojný náhrobok. 12
čiže susedov, nikto neprišiel. A ďalší susedia si mysleli, že bol z Nemeckej demokratickej republiky, čiže z východu Nemecka, takže všetko malo byť v poriadku.
Melke si tú svoju vymyslenú rodinu tak obľúbil, že ich navštevoval aj po roku 1989. Času mal dosť, keďže po odhalení skupiny bol prepustený z rozviedky a odišiel do dôchodku. Párkrát pozval susedov na návštevu do Bavorska. V nejakej dedine v Alpách mal dom, kde býval so ženou a dvomi deťmi. Žena mu umrela práve krátko po odhalení skupiny. Jej smrť ho príliš nedojala, pretože podľa slov jeho dcéry mal do pomerne vysokého veku dosť mileniek. Manželku bral skôr ako krytie jeho skutočnej totožnosti. Dcéra ho po vydaní jeho tela nechala spopolniť a odniesla do Bavorska. Všetky jeho hriechy proti ľudstvu a rodine sa mu teda vrátili počas poslednej návštevy Bratislavy.
Pre novinárov to bola senzácia asi tak na dva týždne. Každú chvíľu ma naháňala skupina novinárov zháňajúca informácie za každú cenu. A tých fotografií, ktoré som našiel na internete... Aspoňže napísali pravdu o tom, koho náš pradedo vlastne zastrelil. Potom sa pozornosť tých hyen upriamila iným smerom. Prevalila sa totiž korupčná kauza medzi niekoľkými politikmi a firmou stavajúcou diaľnice. A odrazu nastal pokoj. Pradedov dom a dom suseda, vyfotené asi miliónkrát z rôznych uhlov, boli napokon predané.
Počas tých pár dní, keď deda ako majiteľa domu vyhlásili za nesvojprávneho, nastal v našej rodine obrovský boj o správu majetku. Všetci boli zrazu jeho milou a starostlivou rodinou. Napokon to vzdali po tých vyhodených tisícoch na právnikov a súd, ktorý nemal konca kraja. Všetkých skoro šľak trafil, pretože na scénu prišiel notár, u ktorého si pradedo nechal krátko pred svojimi deväťdesiatymi narodeninami spísať závet. V ňom stálo, že sa s dedom dohodli, aby som dom a pozemok zdedil ja. A z milého Alfréda sa stala najnenávidenejšia čierna ovca rodiny. Ani vám radšej nebudem citovať, čo mi niektorí rodinní príslušníci povedali. Robiť ale nič nemohli, keďže peniaze na právnikov došli a súd prijal závet ako platný. Ešte by ma zaujímalo, kde sa celý čas ten notár motal. A tak ma moja milá rodina doslova vyhodila zo svojich radov. Aj rodičia sa odo mňa odvrátili. Keď ma nechcú, nechcem ani ja ich. A bodka.
Ten dom som nechcel. Strašne by ma v ňom tlačili spomienky na pradeda a tú udalosť. Sused tiež svoj dom už nechcel, veď kto by chcel dom s dvomi mŕtvymi. Nikto však naše domy nechcel. Dokonca ani pod cenu. Napokon sme sa spojili dokopy vďaka jednej developerskej firme, ktorá chcela na tých dvoch pozemkoch, ktoré tvorili celkom slušný kus pôdy, postaviť bytovku. A tak sme si podali ruky a na polovicu rozdelili zisk. Sused si za peniaze kúpil rodinný dom kdesi v Záhorskej Bystrici. Ja som si za tie peniaze kúpil úplne nový a veľký byt na opačnej strane Bratislavy. A urobil som dobre, pretože moja priateľka čakala dieťa a chystali sme svadbu, na ktorú z mojej rodiny takmer nikto neprišiel. Ešte šťastie, že máme toľko priateľov. Narodil sa nám chlapec, ktorému sme dali meno po pradedovi – Ľuboš.
Od pohrebu pradeda som začal chodiť každú nedeľu k jeho hrobu, kde sa mi už celé dva roky vždy vybavia so slzou v oku tie spomienky na históriu, ktorú som vám teraz prerozprával. Po kúpe bytu nám peňazí, našťastie, zostalo ešte dosť, a tak som nechal vybudovať pradedovi dôstojný náhrobok. 12