na mne, bola to jediná pozornosť, ktorú mi venovali. Dole v dedine som sa strašne pobavil. Keby sa
v Česku rozhodli natáčať svoju vlastnú verziu Hornej Dolnej, Radim je pre to ako stvorená. V celej
svojej vidláckej kráse. A keď som zbadal aj miestneho Brmbalíka v montérkach, slnečných okuliaroch
a s vlasmi postavenými proklatě vysoko, bolo vymaľované. Sranda ma však prešla, keď som sa ocitol
znova na lesnej ceste a tá sa dvihla trošku príliš na môj vkus a sily. Vypeckovaný album Shout at the
Devil mi však pomohol absolvovať posledné výrazné stúpanie a po takmer desiatich kilometroch
hrebeňovky (mimo iného aj okolo toho, čo zostalo zo sanatória Ježník) som sa ocitol na Bezručovom
vrchu, kde sa mi po vyše ôsmich hodinách opäť otvoril výhľad na Krnov. Hovorím si, že je to v suchu.
Potom som sa pozrel, kde sa nachádza Cvilín, pod ktorým som začínal. A vtedy som pochopil, že ešte
nemám vyhraté, lebo musím zliezť dolu a prejsť takmer celým Krnovom do cieľa.
Pohľad na Krnov z Bezručovho kopca. Tota tyčka, na
ktorú ukazuje šípka, je rozhľadňa Cvilín
Takýto naboostovaný pohár som dostal.
Niežeby som si posledný úsek nejako obzvlášť užíval,
ale hovorím si, že si aspoň ten triumfálny pochod mestom vychutnám, keď už mám v tých nohách
toľké kilometre. Urobil som však zásadnú chybu. Pozrel som sa na hodiny a zbadal som, že ak si
poriadne švihnem, stihnem celé toto dobrodružstvo do 9 hodín! V ten moment som mal sto chutí
porušiť zákaz behu. No ovládol som sa a namiesto toho som nastolil také tempo, že by som možno
utrhol aj Tótha. V mojom tuneli som videl len ten cieľ. Posledných 300 metrov už som išiel naozaj ako
rýchlochodec, aby som s víťazoslávnym vyhlásením „Tak som tu!“ prišiel k organizátorom. Členovia
klubu mi najprv moc nechceli veriť, no nakoniec sa mi ich podarilo presvedčiť, že som to naozaj ja, čo
vyštartoval o šiestej ráno a že som šiel celú trasu. Prekvapenie vystriedala radosť, dozvedel som sa, že
som prvý, čo sa vrátil z celej 50-ky a ako úspešnému riešiteľovi mi jeden z organizátorov zagratuloval
a odovzdal krásny pohár. Niežeby sa tu o niečo súťažilo, no aj tak to premazalo Barbuchove ego lepšie
ako WD-40. Potom už nasledoval len presun do Koliby a asi si nespomeniem, či mi Nachmelená Opica
niekedy chutila lepšie. Bez irónie môžem skonštatovať, že napriek deviatim hodinám samoty a faktu,
že ešte dva dni som ledva prepletal nožičkami, to bola krásna výzva. Budúci rok určite idem znova.
A čo vy?
24