konečne značka opäť oddelila. Po chvíli sa objavila ohrada, v ktorej mali byť údajne vlci. Potešilo ma
to a hneď som po nejakých pozeral. Johny Naivka však čoskoro pochopil, že sa jedná o vtip, alebo
šikovný spôsob ako si zaistiť nevstupovanie na pozemok. Nevadí, už len kúsok a dostávame sa do
osady s názvom Pocheň. Tu sa nadobro rozišli cesty 50-ky a 25-ky. Poslednú šancu na rozmyslenie
Barbucha zahodil ako Jon Snow šancu vládnuť a vydal sa pohodovou lesnou cestou, až prišiel do
dediny Lichnov. Tá vám bola dlhá ako prirodzenie Mozambijčana! Mal som pocit, že než sa človek
konečne dostal von, prešiel aspoň polovicu celej trasy. Možno to bolo dané aj tým, že sa mi hrozne
chcelo čúrať a nebolo kde si odskočiť. Každopádne, aj cez Lichnov to nakoniec išlo bez nejakej
výraznejšej ujmy na zdraví. A tá úľava, keď som konečne vyprázdnil močák... Čakal ma posledný úsek
zelenej značky a tým pádom aj prvej polovice túry. Vystúpal som (už aj pri písaní v jednotnom čísle
sa cítim tak forever alone ako tam) nad dedinu a pokračoval... No... Tým, čo sa kedysi nazývalo les.
Lykožrút si totiž vzal na paškál miestne stromy a tak sa drevári chopili píl, a namiesto hustého lesa
ostala akurát čistá depka. Opustíme túto tému a venujme sa ceste. Tá prinášala viac optimizmu,
pretože som sa pomaly, ale isto blížil k dedine Zátor, kde býva moja Adina. Približne v polovici celej
cesty, nad železničnou stanicou Milotice nad Opavou, sme sa objali na rozlúčku so zelenou značkou
a pustili sa do nových výziev spolu s modrou. Popri železnici som došiel do Zátora, kde som sa mierne
odchýlil od značky, aby som si mohol vypiť kávičku s Adinou. Po krátkej prestávke nadišiel čas
pokračovať smerom do dediny Radim. Podľa inštrukcií som mal minúť Turistické a informační
centrum Hradský potok. Minul som ho úplne krásne, dokonca tak, že som si ho ani len nevšimol.
Nasledoval výstup pod Radimský kopec, kde už som pomaly, ale isto, začínal cítiť tých 35 kilometrov
v nohách a najmizernejšiu jarnú kondičku za niekoľko rokov.
Na tejto fotke mal byť vzadu vidieť Praděd, druhý najvyšší vrch Česka. Ale že môj
zemiak nebol schopný zaostriť sa zistilo až príliš neskoro, aby som sa kvôli peknej
fotke vracal.
Nad dedinou Radim ma „milo“ prekvapila cesta zahradená elektrickým plotom. Lebo posunúť to
o 5 metrov, tak aby sa tade dalo chodiť, by asi bolo príliš náročné. Nadávajúc a dúfajúc, že tomu stádu
kráv budem ukradnutý, ako tomu diviakovi ráno, som plot podliezol a síce mali kravičky všetky oči
23