T ÉMA MESIACA
Autor: Denisa Kancírová
Pracovná návšteva
Hlboký výdych dvojmetrového Elaina spôsobil, že obsah jeho pľúc sa znížil o potrebné plyny.
Úkosom pozeral na hodinky, ktoré mu odrátavali čas príchodu. Uhladil si dlhú tuniku, uhladil
odstávajúce chlpy na hlave a v duchu si opakoval uvítaciu formulku.
O pár sekúnd sa medzi tromi stožiarmi zablyslo svetlo. Elain si zakryl oči a rátal do desať, kým sa
skončí teleportácia návštevníka. Následne sa falošne usmial a oslovil ho: „Vitajte na našom pracovisku.
Moje meno je Bzin a budem vás sprevádzať počas pracovnej návštevy.“
Návštevník, človek s výškou sotva meter päťdesiat, mu nastavil ruku. Bzin sa s nechuťou stiahol
a chcel mu chrstnúť na ňu dezinfekciu, ktorú mal v jednom z vreciek, ale nespravil to. V hlave mu
zasvietila pomyselná kontrolka, že to je bežný zvyk ľudskej rasy. „My... sa...“ koktal, „vyhýbame
kontaktu.“
Človek ostal zaskočený, ale následne sa mu ústa roztiahli do úsmevu a vyšiel z neho divný pazvuk.
Bzin ho zaradil k citoslovciam smiechu, ale mal pocit, ako keby počul pískať čajník. „Ospravedlňujem
sa. Čítal som podklady na cestu, ale je to akási automatika,“ ospravedlňoval sa človek. „Ja som Urban.“
„Poďte za mnou,“ kývol na neho Bzin, otočil sa a dúfal, že s ním nebudú problémy.
Po ceste mu vysvetľoval jednotlivé miestnosti, funkcie Elainov a hierarchický systém stanice. Keď
prišli do riadiaceho strediska, odkiaľ mali výhľad na rozľahlé močariny pod sebou, zastavili sa. Celá
konštrukcia stavby bola postavená vysoko nad zemou. Ukotvená bola v hĺbke pár kilometrov
a architektúrou nezasahovala do prirodzeného rázu krajiny, hoci bola rozlohy o veľkosti niekoľkých
stoviek kilometrov.
„Práve je čas kŕmenia a následného...“ začal Bzin a prešiel k presklenej stene, odkiaľ bolo možné
vidieť na sektor E35, ktorý sa rozprestieral pod nimi. Chcel pokračovať, ale všimol si, že Urban stojí za
ním a nehýbe sa. „Poďte bližšie, odtiaľ nič neuvidíte.“
„Nie, mne je tu dobre,“ namietal Urban a odvrátil pohľad od Bzina na strop.
„Ale kvôli tomu ste tu. Aby ste sa pozreli.“
„Som tu preto, lebo som mal tú smolu a vytiahol si najkratšiu paličku. Nikto sem nechcel ísť.“
zamrmlal si Urban pre seba. „Mne je tu dobre. Vidím všetko, čo potrebujem,“ povedal dostatočne
nahlas.
„To by som netvrdil,“ strojene sa usmial Bzin a začala ho opúšťať falošná nálada, ktorú si tak dlho
nacvičoval. „Sektor E35 je jeden z najlepších. Odtiaľto ho vidíte dokonale.“ Urban aj napriek tomu
nereagoval, a preto sa Bzinova ruka natiahla a chytila ho za rameno. Stiahol ho k sebe a otočil smerom
von.
Trvalo pár sekúnd, kým Urbanovo telo začalo reagovať. Strnulý výraz tváre vymenili znechutené
grimasy. V sektore E35 totiž videl ľudí ako on. Nahí muži i ženy behali po močaristom povrchu. Nahé
3