Abdon 5/2020 Abdon 5_2020 - Page 9

okolo seba," natiahla pažu a ukázala do prázdna. ,,Toto je ten svet, o ktorý ste tak bojovali. Už síce vieme žiť bez peňazí, ale žijeme na dlh! A ten sa nám stále zvyšuje!" vykríkla zúfalo. Nechcene spôsobila medzi ľuďmi rozruch a zopár z nich sa k nej otočilo. Najodvážnejšie pôsobil asi päťdesiatročný muž, ktorý sa suverénne predbehol a nedbal na okolité protesty. ,,Hlúpe dievčisko! Neviete, čo rozprávate! Držte radšej už hubu!" zahulákal nenávistne, až jedna slečna za ním poskočila od strachu. Alice to tiež nebolo jedno, ale dokázala mu pozrieť do očí. Tie jeho pripomínali potkana, ktorý vyliezol po dlhom čase zo svojej skrýše. Vedela veľmi dobre, že nie je rozumné sa s ním dohadovať, ale nevedela si pomôcť. Bola v znamení škorpióna a nedokázala svoj temperament krotiť. A nepomáhal ani fakt, že by sa k starším mala správať s úctou. Ten chlap si nezaslúžil ani kúsok súcitu. Lenže kamarátka po jej boku intuitívne vycítila, čo chce urobiť a rozhodla sa jej v tom zabrániť. Potiahla ju za ruku. ,,Prestaň s každým bojovať, Alica! Nechaj to tak a nevšímaj si jeho reči. Veď je úplne jedno, čo hovorí," dohovárala jej učiteľsky. ,,Nemysli si, že si jediná, ktorá má nejaký problém." ,,Fajn!" zvolala a naoko sa zatvárila pokojne. ,,Nech si už vyberiem ten hlúpy prídel, aby som to mala čím skôr za sebou! Je hotové utrpenie tu stáť, čakať a sledovať všetkých ľudí, ktorí idú na porážku. Neznesiem to!" Monika si slabo povzdychla. ,,Musíš sa naučiť kontrolovať. Týmto správaním škodíš len sama sebe. Navyše máme oveľa lepší život než predtým," oponovala jej vzdorovito. ,,Čo to nechápeš?“ skríkla prekvapene. Nič sme nezískali, poklonkujeme ako pokusné zajace, ale nemáme žiadnu slobodu. Ak si myslíš, že nemám pravdu, čo je podľa teba toto?" ukázala na zápästie, na ktorom svietilo oceľové želiezko. Nechcený doplnok pripomínal väzenské kruhy, ktoré nosili odsúdení trestanci a zločinci. Mal ho na zápästí každý človek, ktorému sa podarilo prežiť. Ten symbol jasne hovoril o tom, že dobrovoľne prijal nový systém. Dospievajúce dievčatá a ženy okolo neho mali omotané červené stužky, chlapci a muži ich mali čierne a stuhy deti boli žltej farby. Hoci želiezka mali univerzálnu veľkosť, každé z nich bolo iné. Určovalo sa podľa ľudskej DNA, ktorá sa zistila z odberu krvi. Na základe nej sa vyhodnotili potreby jednotlivcov a ich odmeny. Tie sa často líšili, pretože každý mával iné zmyslové orgány a zloženie. Jej kamarátka sa na ňu zamračila. ,,Pozeráš sa na to iba z jednej strany. Ale skús to vnímať celoplošne! Už nemusíme vôbec pracovať. a napriek tomu môžeme fungovať aj bez peňazí,“ zvýskla nadšene ako keby vyhrala športku. *** Alica si sklamane vzdychla. Vôbec ju neprekvapilo, že sa k tomu postaví práve takto. Vždy o Monike vedela, že je to nenapraviteľný fantasta a osoba, ktorá by sa pre iných rozdala. Poznala ju od základnej školy a vo svojej podstate sa nezmenila, hoci už mala dvadsaťsedem rokov. Stále to bolo to dievča, ktoré chcelo zlepšiť svet a vykúpiť ľudí z moderného otroctva. A keď začal fungovať systém, pri ktorom nemusia ľudia cestovať do práce, tak ho s nadšením uvítala. Bola zaslepená vidinou slobody a nedokázala sa na situáciu pozerať triezvym pohľadom. A práve to bola jej záhuba, pretože si vybrala iba jednu časť a tak hrozilo, že tá druhá ju časom prevalcuje. Snažila sa jej to vyhovoriť, aj keď vedela, že je príliš tvrdohlavá. Posunula sa na miesto, kde predtým stálo nejaké dievča a otočila sa ku 7