T ÉMA MESIACA
Autor: Patrícia Brestovanská
Psychóza
Všetci dostali voľno, a nikto sa už do práce naspäť nevrátil. Pred pol rokom zomrelo na Slovensku
tritisíc sto jeden ľudí. Ravinnus bolo nebezpečné civilizačné ochorenie, ktoré spôsobilo, že starý
systém úplne zanikol. Vláda nepredpokladala, že bude mať na ľudské životy taký veľký dopad. Nielen,
že sa zredukovala populácia, ale veľmi utrpela ekonomika. Práve na štátnom rozpočte sa to podpísalo
najviac. Prevádzky a služby nikto neriadil, podnikom človek nešéfoval, pracovnú silu nahradili stroje
a ľudia zostali bez príjmu. Ten fungoval na báze mínusových a plusových bodov. Pri vyberaní
jednotlivých položiek sa buď prirátali alebo odrátali. Nakupovanie podliehalo prísnym normám a
určité produkty sa nemohli voliť dvakrát naraz. Mínusové body ohrozovali nadobudnuté majetky ľudí.
Vybraný tovar sa zobrazil na digitálnej obrazovke, ktorá sa prepájala s oceľovým želiezkom cez
laserový lúč. Všetky produkty sa nakoniec zhmotnili do fyzickej podoby.
Keď sa to Alica prvý raz dozvedela, nemohla tomu uveriť. Netušila, že nejaké ochorenie bude mať
na ľudstvo v dvadsiatomprvom storočí také fatálne následky. Roky pracovala v parfumérií ako
asistentka predaja a dostávala sa do kontaktu s ľuďmi na pravidelnej báze. Svoju robotu zbožňovala a
nechcela sa jej vzdať za žiadnych okolností. Už v minulosti sa ocitla bez príjmu a s ťažkým srdcom si
spomínala na zlú finančnú situáciu. Napriek tomu, že sa ju snažila udržať, nakoniec o ňu predsa prišla.
A hoci odvtedy ubehol už nejaký čas, stále sa s tým nevedela vyrovnať. Predtým viedla úplne obyčajný
život, navštevovala sa s priateľmi, chodievala z práce do kaviarne a venovala čas svojmu psovi. Práve
ten bol pre ňu v tomto období veľkou oporou. Odvtedy sa všetko radikálne zmenilo. Teraz žila vo
svete, aký predtým pripisovala príbehom z pera českého spisovateľa Karla Čápka. Bolo ťažké uveriť
tomu, že všetko, čo predtým poznala sa vytratilo a nahradilo vymoženosťami, o ktorých nemala ani
páru. O svojom starom živote si myslela, že je trochu jednotvárny, ale aj tak ho mala rada. Teraz sa z
neho vytratila rôznorodosť a každý robil to, čo druhí. Mali tie isté práva, povinnosti a záväzky. Všetci
žili na dlh.
Nekonečné myšlienky prerušila jej kamarátka Monika, ktorá bola z nového spôsobu života
nadšená. ,,Mala by si sa na to už vykašľať. Dokedy sa tým budeš trápiť? Vieš dobre, že tým aj tak nič
nezmeníš."
Alica nohou kopala na obrubníka a zlostne pozrela pred seba. Dlhý rad ľudí pripomínal kolónu
mravcov, ktorí sa už nevedeli dočkať svojho prídelu. Naťahovali krky ako husi a nespokojne do seba
strkali. Upokojili sa až vtedy, keď sa dostali k prístroju, ktorý nasnímal kód z oceľového želiezka na
ich zápästí. Až keď sa prepojil s digitálnou obrazovkou, načítal im položky, odrátal body a zabezpečil
zásoby, potom mohli slobodne odísť. ,,Chcela by som, aby sa všetko vrátilo do starých koľají,"
posťažovala si nahlas. ,,Tento systém mi už príšerne lezie na nervy,“ zaškrípala zubami. Vtedy sa k nej
otočila staršia dáma, ktorá ju zmrazila nepriateľským pohľadom. Prešedivené vlasy v chvoste mala
pevne zviazané a výraz mrzutosti podčiarkovali dioptrické okuliare s hnedým rámom. Alica stratila
trpezlivosť a skríkla. ,,Čo na mňa tak pozeráte?! Čo to nevidíte? Sme všetci iba obyčajní otroci!
Monitorujú nás cez systém, dostávame prídel podľa zásluh a na všetko potrebujeme súhlas! Chceli ste,
aby peniaze zmizli z povrchu zemského a naivne verili, že príde lepší svet!" zrúkla. ,,Tak sa pozrite
6