Alica Kocianová.
Tá kovová potvora s obrazovkou vedela zistiť, koho má pred sebou bez toho, aby čokoľvek
povedala. Prístroj bol naprogramovaný, že vedel odšifrovať osobu, ktorá stála meter od neho. Všimla
si, že neznámy otočil hlavu a uprel zrak na miesto, ktoré mu odhalilo jej totožnosť.
,,Takže Alica,“ zašepkal. ,,To je celkom pekné meno,“ obrátil sa k nej. ,,Vhodné meno pre peknú
ženu. Dnes ale nemám šťastný deň. Možno ho budem mať nabudúce,“ povedal zdvorilo a odkráčal.
Očervenela. Mala sto chutí mu skresať jeho naparené ego, ale už bol preč. V tom si všimla svoju
kamarátku, ktorá vyzerala ako zamilovaná školáčka. ,,Panebože! Spamätaj sa, Monika! Tváriš sa, ako
keby sa pred tebou zjavil Boh. Ten chlap bol úplný priemer,“ snažila sa jej naliať rozum do hlavy, ale
veľmi sa jej to nedarilo.
,,Podľa mňa bol dokonalý,“ hlesla.
Potriasla ňou. ,,Bol otrasný!“ skríkla, aby ju prebudila z okúzlenia. ,,Aj tak už odišiel.“
Trhla sa, ako keby jej dala facku a otáčala ako paragraf. Keď ho nikde nevidela, smutne si
povzdychla. ,,To je škoda.“
Alica si zaťukala na čelo: ,,Bože, ty si nenapraviteľná romantička.“
Mykla plecom. ,,Hej, som!“
,,Tak dobre, poď ty Afrodita, nech tu neprečkáme mladosť,“ donútila ju urobiť pár krokov, až sa
obidve ocitli pri prístroji. Po ľavej aj pravej strane na nich svietili digitálne obrazovky. Všimla si, že na
displeji svieti aj kamarátkine meno a priezvisko. Mladé ženy sa rozostúpili a natiahli zápästie smerom
k obrazovke, aby mohla nasnímať ich kód. Na oceľovom želiezku sa rozsvietilo políčko a čoskoro sa
na ňom objavili paličky. Tie prilietali ako neposedné motýle, ktoré sa snažia obsadiť najkrajšiu kvetinu.
O chvíľu zo želiezka vyšiel laserový lúč, ktorý sa spojil s obrazovkou. Alica na neho znechutene
pozrela. Zobrazil jej obsah nákupu za posledné tri týždne. Zarátal jej do neho potraviny, nájom,
vstupenku do kina a akciový kupón. Ukázalo sa, že použila viac plusových bodov, než pôvodne mala
v pláne. Netrvalo dlho a vyzval ju, aby si načítala nové položky, ktoré sa jej majú odčítať z nazbieraných
bodov. Sklonila sa k želiezku a dvakrát do neho fúkla. Na digitálnej obrazovke naskočil zoznam.
Nebolo na ňom nič svetoborné, iba obyčajné bežné veci, ktoré potrebovala k životu. Zamračila sa, keď
sa ukázalo, že tri položky z piatich, jej boli zamietnuté. Skúsila to znova, ale opäť sa jej zobrazil
rovnaký červený nápis.
Zamietnuté!
,,To nie je fér,“ vybuchla pobúrene. ,,Za posledný mesiac som si ešte nekúpila kilo mrkvy a
zemiakov! Vyberala som si ich po kusoch! Ešte stále mám nárok na čiastočný prídel!“
Prístroj nedbal na námietky a jednoznačne jej dal najavo, že s ním nevybabre. Ak sa ukázalo, že
niečo nie je k dispozícií alebo že sa to nedá vybrať, tak to bolo z dvoch dôvodov. Buď dotyčný rovnakú
položku už za posledný mesiac čerpal alebo bola dočasne obmedzená. Nebolo to prvý raz, čo sa jej
niečo podobné stalo. A vždy ju to rozhodilo viac, než bolo treba. Neostávalo jej nič iné, ako sa s tým
zmieriť. Sklonila sa k dvierkam a z nich vypadla nepremokavá taška. Vzala ju do ruky a čakala, kým sa
naplní jej obsah položkami z obrazovky. Tá jej signalizovala, že vyberá väčšie množstvo, než reálne
potrebuje využiť. Alica skepticky prižmúrila oči a položila prst na jednu z čiarok na displej na ruke.
Sledovala, ako sa jej odobral olivový olej a vanilkový sprchový gél. Tieto dve položky mala po dvoch
9