„Utekaj,“ povedala, „ale rýchlo. Máš už len zopár minút, tak aby si to stihla.“
Prikývla som. Dobehla som k autu a odomkla dvere. Hľadala som všade, keď sa pri mne zastavil
vysoký, vyšportovaný chlapík. Zahliadla som ho len periférne, a tak som mu nevenovala veľkú
pozornosť.
„Máš už len desať minút. Mala by si sa vrátiť.“
„Toto je on,“ zakričala som a ukázala preukaz.
Jemne prikývol hlavou. „Ja ti auto zamknem. Utekaj sa zahlásiť,“ povedal.
„A vy ste?“
On len ukázal na hodinky, a ja som sa rozutekala zahlásiť.
Po roku
Znova tá istá miestnosť. Znova tí istí ľudia. Znova to isté. Nechápala som prečo. Veď aj tak sme sa
nikam nepohli. A potom mi to došlo. Do očí sa mi vliali slzy. Strach ma opantal. Hľadela som pred
seba so slzami v očiach.
„Nedovoľ im to,“ zašepkal Eliot.
S uslzenými očami som na neho pozrela. Prešiel rok, a on vypadal inak. Svalnatý, veľký. Jeho telo
vypadalo skôr ako skala, než niečo ľudské. Bol tu. Chcela som ho objať. Potrebovala som to. Ale tiež
som vedela, že to nie je možné.
„Neplač. Nie kvôli nim. Zvládneme to,“ po tých slovách som odbehla na záchod.
Dokonalé ako všetko v tejto prekliatej budove. Zrazu sa ozvalo spláchnutie, a z jedných dverí vyšla
Mary. Z nás tá najlepšia, najkrajšia, najsilnejšia. Blondína s modrými očami a telom ako skala.
„Prestaň,“ pošepkala a ukázala druhé dvere.
Rýchlo som si utrela slzy.
„Kvôli matike,“ zavrčala som podráždene, „nejde to.”
Dvere na druhej kabínky sa otvorili. Vyšla z nich Ivet. Odkedy sa rozišli s Eliotom, tak sa zmenila.
Zaradila sa medzi elitu, a podáva informácie. Umyla si ruky a pozrela na Mary.
„Ideš alebo tu zostaneš s touto ..,“ vetu nedokončila a vyšla z dverí.
„Dôjdi po večeri ku mne. Ak potrebuješ pomoc, pomôžem.“
Skôr ako som niečo stihla povedať, dvere sa zatvorili. Vyšla som do ruchu, a prišla k zavalitej tete
a svalovcovi, ktorý mi zamkol auto. Petr, môj dozorca. Podala som im znova preukaz.
„A, slečna Simonová,“ povedala a smutne sa usmiala. „Vidím, že teraz je všetko v poriadku. Tento
rok sa musí spraviť aj lekárska prehliadka. Tu, Petr, Vás odvedie k Vašej lekárke, a potom k rodine.“
Jemne som prikývla, „ďakujem,“ pošepkala som.
Petr sa predrel cez stôl a pani za stolom, a ukázal mi rukou smer. Chytil ma za rameno a potlačil
ma do správneho smeru.
„Tu máš,“ povedal a podal mi malú tubu.
10