9
VLASTNÁ TVORBA Autor: AZI
Dva roky znechutenia a strachu
„ Ako ste to mohla?“ zavrčala som cez slzy.
Stále som pozerala na ten stôl. Stále som pozerala na ten výjav, a potom na ženu predo mnou. Prišlo mi zle.“ Toto je choré,” pomyslela som si. Chcela som niečo spraviť, ale cudzie ruky ma ťahali preč. Obzrela som sa a videla som Eliota, ako ma ťahá preč. „ Pusť,“ začala som, ale on si ma pritiahol len k sebe a silno ma objal. „ Už jej nepomôžeš. Musíme ísť,“ zašepkal.
Pred dvomi rokmi
Zaparkovala som vedľa veľkej budovy. Budova sa skladala z niekoľkých častí. Ja a moja rodina sme bývali v južnej časti. Táto budova nám bola domovom po dobu dvoch rokov. Nikdy som nechápala, prečo sem musíme po určitom čase zase prísť. Pomykala som plecami. V hrudi som cítila zvláštny pocit pripomínajúci strach. Potriasla som hlavou. Nebojím sa. Naposledy som tu bola ako šesťročná, a moc si toho nepamätám. A rodičia mi to nevysvetlili. Tvária sa tajomne. Zobrala som všetky potrebné veci k prihláseniu, a odišla som dnu. Pri sebe som mala jednu športovú tašku a doklady. Dvere sa mi automaticky otvorili a ja som vošla dnu. Recepcia bola zasklená a obrovská. Sledovala som, ako sa ľudia preukazujú a vchádzajú do budovy cez magnetické dvere. Dnu vchádzali len mladí ľudia. Moji bývali spolužiaci, priatelia, známi z videnia. Stála som tam ako prikovaná, a nerozumela som tomu vnútornému pocitu, tomu strachu, ktorý sa predieral von. „ V poriadku?“ Spýtal sa Eliot potichu a pozrel mi do očí. Jemne som prikývla. „ Kde je Ivet?“ Hlavou ukázal na vchod. Cez neho práve vošla Ivet. Sýtočervené vlasy mala rozpustené, a siahli až po pás. Dokonale namaľovaná. Uvidela najprv mňa, a potom aj Eliota. Ten len sklopila zrak a utekal za ňou. Nechápala som, prečo je s ňou. Veď mu nedá dýchať. Vopchala som ruku do vrecka. „ Sakra,“ zahrešila som. Preukaz som tam nemala. Všetky ostatné doklady som mala, ale nie preukaz. V mysli som si prehrala matkine inštrukcie: „ Musíš, počuješ ma, musíš mať pri sebe preukaz. Ak nie,“ matka na mňa vypleštila oči a zaliali sa jej slzami, „ dávaj si na to pozor. Ja pôjdem cez iný vchod. Ty musíš ísť sama.“
„ Preukaz. Sprostý preukaz!“ rozbehla som sa k dverám, ale zavalitá žena, ktorá pri nich sedela, na mňa škaredom pozrela a pokývala hlavou.
„ V aute mám preukaz. Prosím,“ povedala som, a so strachom som na ňu pozrela.
9