som to tým, že mi je fuk, či je vampír, alebo démon, jednoducho ju mám rád a basta. „Vezmem ťa so
sebou.“ odpísala mi na to stroho.
A vtedy som sa začal báť.
***
„Takže mi chcete povedať, že ste videli istú formu života, nie ľudského, ktorá sa vyvinula z vašej
priateľky, je to tak?“ doktorka si v rukách prekrúcala pero.
Mladík sa paranoidne rozhliadol okolo seba. Potom nechal svoj zrak spočinúť na okne. Dlho ho
sledoval. Keď sa uistil, že tam nič nie je, pomaly pokýval hlavou.
„Chce vás zabiť?“
„Pravdepodobne. Videl som ju viackrát pred mojím domom. Dvakrát, ako... ako tú bytosť aj za
mojím oknom. Iba sa mihla a vždy, keď som sa na ňu pozrel, zmizla.“
Doktorka iba pokývala hlavou a niečo si načmárala do zošita. „Dám vám lieky,“ povedala nakoniec.
„Ja nechcem lieky. Chcem ochranu!“
Doktorka si položila blok na stôl. Ešte raz si premerala toho nešťastníka. Tú podivnú lávstory,
ktorá sa mohla stať úplne každému (s výnimkou zmeny partnerky na istú formu bytosti) jej
vyrozprával s presvedčením, že je to všetko pravda. Určite to bola pravda. Našiel si priateľku, možno
bola svojím spôsobom podivná v tom, že sa netúlala po večeroch. Ktovie však, ktorá časť jeho mysle
vyprodukovala tú nočnú obhliadku jej domu a zjavenie sa pred oknom jeho izby. Aký bod bol zlomový
v tom, že jeho mozog začal produkovať halucinované informácie, že videl... niečo. Ak chcel ochranu,
mal ju mať.
***
Na oblohe sa rozprestieral krvavý mesiac. Bol krásny. Aj jeho svojím spôsobom fascinoval, ale viac
ako ten krásny moment, prežíval strach. Ak sa v obyčajný dorastajúci spln mohla zmeniť v niečo tak
ohavné, čo s ňou spraví takýto mesiac? Určite je niečím výnimočný. Nerozumel sa do problematiky
nadprirodzených bytostí a nevedel, ktorú ako ovplyvňuje blízkosť mesiaca, jeho farba či fáza. Sedel na
posteli a vystrašene pozeral cez zamrežované okno von. Lekári mu dali nejaké lieky. Tabletku na
spanie mohol odmietnuť. Tušil, že sa čosi stane.
Odrazu mu výhľad na mesiac zanikol v tme. Nevedel, čo sa deje. Skrčil kolená a silno si ich objal
rukami. Začul iba jemné cvaknutie, ako zámok v okne povolil. Okno sa s ľahkosťou otvorilo, akoby
vítalo nových hostí. ,,Nikdy nedovoľ upírovi, aby šiel dnu. Nesmieš ho pozvať,” myslel si, ale vedel, že
návšteva upíra by bol ten lepší variant. Do miestnosti najskôr vstúpili dve silné ruky s dlhými pazúrmi
(tak predsa aj tie pazúry), potom sa prestrčila hlava a nakoniec dopadol na podlahu aj zvyšok tela.
Keď sa postava vzpriamila, dosahovala výšky stropu. Od vrchu ju delilo pár centimetrov. V izbe bolo
šero, takže z postavy videl iba tmavé obrysy. Viac však nemusel. Prebodol ho pár krvavočervených očí.
Ten pohľad by nebol tak zlý. Jednoducho sa díval do červených očí. Horší bol ten pocit. Oči bodali,
ako kúsky ľadu, ale zároveň veľmi pálili. V ich útrobách sa niečo mihotalo, a on presne nevedel určiť,
čo to vlastne je.
5