odkaz do stromu, ale nikdy som nedostala odpoveď. Robila som to pre dobrý pocit a odpoveď som už
ani neočakávala.
O dva dni som sa išla opäť prejsť do parku. Každú voľnú chvíľku využívam práve prechádzkami.
Rada si utrieďujem vlastné myšlienky osamote na čerstvom vzduchu. Už som sa blížila ku stromu, do
ktorého som v utorok vložila svoj odkaz. Tušila som, že tam žiadnu odpoveď nenájdem, ale nutkanie
pozrieť sa doň bolo každým krokom väčšie. Samu seba som v duchu odhovárala, ale na druhej strane
som si hovorila, že to mám spraviť. Veď to predsa nič nie je. Ak tam nič nebude napísané, nenápadne
sa otočím späť a pôjdem ďalej. Stála som pri TOM strome. Niečo vo mne mi hovorilo, že tentokrát
môj odkaz neostal bez odpovede. Presne si pamätám, ako som ho tam ukladala, no teraz bol trochu
nakrivo. Že by mi naozaj niekto odpísal? Nádych, výdych. Pomaly som vytiahla papierik zo štrbinky
a roztvorila som ho. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Niekto mi naozaj odpísal! Po toľkých
nepovšimnutých odkazoch bolo toto pre mňa zázrak. Ako prvé ma zaujal fakt, že tá osoba tiež
používala na kreslenie a písanie atramentové pero, tak ako ja, čo sa v dnešnej dobe dalo považovať za
zázrak, pretože atrament mal taký zvláštny fialový odtieň. Taký som ešte nevidela. Keď som
douvažovala nad odtieňom atramentu, pustila som sa do čítania. Na papieri bol len krátky odkaz : „
Aj ja tebe prajem pekný deň ☺. P.S. pekná kresba. Wau! Bola so taká nadšená. Tak dlho som na toto
čakala! A ešte k tomu pochválil moju kresbu.
To nespravil ešte nikto. Asi to bude preto, že ich nikomu neukazujem a moje odkazy nik nečíta,
ale to je fuk. Opäť som vytiahla z tašky atramentové pero a odpísala som. Ďakujem. Nečakala som, že
si toto niekto niekedy pozrie, nie to ešte, že mi odpíše. P.S. Aj ty pekne píšeš. Zasmiala som sa, a papier
som vložila naspäť do stromu a už len vydržať, kedy odpíše.
Ako čas plynul, viac a viac sme si písali. Dozvedela som sa, že je to 16-ročný chlapec, presne
v mojom veku a volá sa Kristián, teda-Kiko, ako ho vraj všetci volajú. Vo voľnom čase tiež rád kreslí
a chodí do toho istého parku relaxovať každú stredu, a tak si vždy vo štvrtok nájdem od neho list.
Nepoznám ho, no nedokážem na neho prestať myslieť. Keď si spomeniem, ako som vtedy vkladala list
do toho stromu s malou nádejou. Nie som veľmi spoločenský typ, ale milujem takéto tajomné veci.
Dnes je štvrtok. Celý deň som sa nevedela dočkať, kedy mi skončí škola a pôjdem do parku. Stalo
sa to mojou záľubou, a už som sa necítila tak sama, aj keď mi to predtým neprekážalo, teraz si neviem
predstaviť ten kolotoč života bez listov od Kika, ktorý som prežívala predtým. Od stromu som bola si
desať metrov. Nedokázala som to vydržať. Naposledy sme si totiž písali, že by sme sa mohli stretnúť.
Bola som veľmi nedočkavá a tak som sa k stromu rozbehla. Netušila som, ako môže vyzerať alebo či
si s ním v skutočnosti budem rozumieť, tak ako v listoch. V tom momente mi to absolútne
neprekážalo. Tak veľmi som túžila spoznať človeka, čo ma dokáže rozosmiať, vytrhnúť
z každodenného kolotoča pomocou slov napísaných atramentom. Keď som zastala pred stromom
ostala som ako obarená. Obzrela som sa okolo seba, či som naozaj na správnom mieste. Bola som, no
listu nikde. Začala som list hľadať, či nie je náhodou spadnutý na zemi, pod lavičkou, nebodaj
zachytený na konároch, ale žiaľ, listu nikde. Zosmutnela som, ale moja pozitívna myseľ ma v tom
nenechala dlho samu. Možno je chorý, alebo sa zdržal v škole a nestihol prísť. Kráčala som teda ďalej
cez park smerom domov. V tom mi padol pohľad na papier rolovaný v kmeni stromu presne tak, ako
sme to robili aj my s Kikom. Zvedavosť mi nedala a pomaly som sa zakrádala k inému stromu. Otvorila
som list a opäť som neverila vlastným očiam. Kiko, Kiko nepísal len so mnou, tak ako mi tvrdil.
Spoznala som ho podľa fialového atramentu a podľa rukopisu. Ešte nikdy som nevidela nikoho písať
takým zošikmeným písmom ako Kika. Písal si s iným dievčaťom a písal jej to isté ako mne. Že je jediná,
29