Pozrel jej uprene do očí. ,,Mrzí ma to. Ale čas už nevrátim. Doplatil som na svoju pýchu. A stratil
možnosť ťa lepšie spoznať.“
Mlčala. Jej oči sa vpíjali do jeho pohľadu. V tej chvíli ho vnímala celkom inak. Akoby sa vyzliekol
z hadej kože, a konečne sa z neho stal chlapec, ktorého v ňom túžila vidieť.
Oliver ju uchopil za ruku. Potešilo ho, keď ju od neho neodtiahla. ,,Ak by si mi dala ešte možnosť
ťa presvedčiť, že som fajn, veľmi by ma to potešilo. Nečakám žiadne zázraky. Iba mi dovoľ, nech ťa
presvedčím o tom, že viem byť lepším človekom.“
Alžbeta sa pozrela na ich spojené dlane. Jeho slová ju dojímali viac, než si dokázala predstaviť.
Doteraz si neuvedomovala, ako na ňu ten chlapec celý čas pôsobil. Iba jeho arogantné a povýšenecké
správanie jej bránilo si k nemu nájsť cestu. Zároveň si uvedomovala, že je jediná osoba, ktorá môže
zmeniť ich osud. Od toho, ako sa rozhodne závisí, či sa z nich stanú priatelia. Aspoň raz v živote
vedela, čo chce naozaj urobiť.
,,Betka?“ preťal nekonečne dlhé ticho, ktoré sa vznášalo ako opar. Netrpezlivo podupkával nohou
po chodníku. ,,Dáš mi, prosím, ešte jednu šancu?“ ozval sa prosebným hlasom a nespúšťal z nej
pohľad.
Dievčina si od neho odtiahla ruku a zatvárila sa vážne. Neušiel jej jeho prekvapený výraz. ,,Choval
si sa naozaj ako hlupák. Celé roky si ma presviedčal, že si nevážiš ľudí a robí ti radosť ich ponižovať.“
Zapýril sa. ,,Áno, správal som sa naozaj hrozne.“
,,A veľmi si mi ublížil. Tebe to však vtedy bolo úplne jedno. Kašľal si na moje city,“ vytkla mu
zlomeným hlasom.
,,Priznávam sa, že to tak bolo. A je mi to naozaj ľúto.“
Sklopila zrak do zeme. ,,Nič ti nemôžem sľúbiť, Oliver,“ na chvíľu zmarila jeho všetky nádeje, ,,je
to ešte príliš čerstvé. Ale podarilo sa ti presvedčiť ma, aby sme začali odznova. Bez minulosti a bez
starých chýb.“
,,Naozaj?“ vyhŕkol zo seba a zatúžil ju od radosti objať. Nechcel ju vystrašiť, a tak sa ovládol.
,,Ďakujem ti, Betka. Veľa to pre mňa znamená. A sľubujem ti, že ťa už nikdy nesklamem a ani ti
neublížim.“
Dievčina sa zatvárila zamyslene. ,,Ako ho pomenujeme?“
,,Čo ako pomenujeme?“ opýtal sa nechápavo.
Široko sa na neho usmiala. ,,Predsa náš nový začiatok.“
,,Skúsim na niečo prísť,“ ozval sa radostne. Niekoľko minút trvalo, kým prehovoril. ,,A čo keby
sme ho pomenovali, ako Nádej, ktorá ti dáva krídla.“
Usmiala sa na neho. ,,Znie to pekne. Netušila som, že si taký romantik,“ doberala si ho.
Zaškeril sa. ,,To iba pri tebe,“ priznal bez hanby. ,,Inak, keď sme už pritom,“ začal sa ošívať, ,,mohli
by sme byť aj viac než kamaráti?“
Neodpovedala. Sekundy ticha sa zdali byť večnosťou. ,,Neviem sa k tomu hneď vyjadriť. Veď ťa
poriadne ani nepoznám.“
Potlačil sklamaný povzdych. ,,Rozumiem, ale mám aspoň nejakú nádej?“ nedal sa odbiť.
14