Alžbeta sa nedívala pod nohy a bežala ako o závod. Dážď jej bičoval tvár, voda jej zmáčala topánky,
ale ona nič z toho nevnímala. Bolesť ju poháňala dopredu ako splašený kôň. Nijako jej však nevedela
uniknúť. Stále nemohla uveriť, že ten chlapec, ktorý jej strpčoval život, je niekým iným. Bol to Erikin
synovec. Tá predstava ju bodala ako nôž, a nevedela sa pred ňou nikde ukryť. Ani netušila, ako dlho
utekala. Zadýchane sa zastavila a podišla k opustenej lavičke. Nad ňou sa skláňala stará vŕba, ktorá ju
čiastočne ukryla pred dažďom. Vítala jej mohutnú náruč a chrbtom sa oprela o kôru stromu. Nový
sveter mala celkom mokrý, ale v tej chvíli ju to netrápilo. Zavrela oči a ponorila sa do nekonečného
ticha. Prudko ich roztvorila, keď pocítila chlapčenskú prítomnosť. Oči sa jej rozšírili, keď zistila, že
pred ňou stojí Oliver.
,,Bežal som za tebou celú cestu, a preto teraz takto vyzerám,“ skríkol cez dážď. Kvapky mu stekali
po peknej tvári až sa zastavili na krku. Pripomínal zmoknuté kura.
,,Nikto ťa o to nežiadal,“ odpovedala dotknuto a pozrela do prázdna. Dávala mu jasne najavo, že
sa s ním odmieta baviť.
Uškrnul sa a nešikovne vytiahol dáždnik. Chvíľu bojoval s pútkom a potom ho roztvoril. No
namiesto toho, aby ho použil pre seba, ho podával dievčine. ,,Ak budeš stáť pod dažďom, tak môžeš
prechladnúť. Tu máš, vezmi si ho,“ ponúkal jej ho ako bonbón dúfajúc, že ho prijme.
,,Nepotrebujem ho,“ odsekla nahnevane, hoci jej zuby drkotali od chladu. ,,Mal by si ... odísť,“
zašepkala s námahou. ,,Chcem byť sama.“
Podišiel k nej bližšie. ,,Rád by som ti to vysvetlil.“
,,A čo mi chceš vysvetliť?“ nahnevane sa na neho oborila. ,,Vieš, ako sa teraz cítim? Erika mi bola
ako druhá mama! Vedela o mne úplne všetko, a ja som jej dôverovala. A pritom ty si celý čas...,“ hlas
sa jej zlomil. Z očí jej tiekli slzy, ktoré sa miešali s kvapkami dažďa. Len slaná chuť na perách
prezradila, že sú jej vlastné.
Sklamane si povzdychol. ,,Nemôžem za to, kým som. Som jej synovec. A ona je moja teta. Nemôžeš
ma viniť pre môj pôvod,“ začal sa brániť, pretože sa mu situácia ani trochu nepáčila. Túžil ju upokojiť,
ale ona sa k nemu správala ako rozzúrený tiger.
Odstúpila od stromu a skríkla. ,,Už ťa nechcem vidieť! Chcem, aby si odišiel, Oliver!“
Odmietol ustúpiť čo len o krok. ,,Viem, že som sa k tebe škaredo správal. A mrzí ma to.“
Ignorovala jeho vyznanie a pozrela bokom. ,,Prosím odíď,“ zašepkala a chystala sa ho obísť.
Jeho hlas ju zastavil. ,,Môžeš mi to odpustiť? Záleží mi na tom, aby sme začali nanovo, Alžbeta!“
Prudko sa k nemu obrátila. Zelené oči jej horeli hnevom. ,,Neváhal si ma pred všetkými ponížiť,“
ukázala na neho roztraseným prstom. ,,Bolo ti jedno, ako sa cítim, a verejne si sa mi posmieval.
Ubližoval si mi. A ani raz si sa neobzrel. Prečo ti odrazu záleží na tom, čo cítim? Iba preto, že som
zistila, že si synovec osoby, ktorú mám nadovšetko rada?“
Oliver sklopil hlavu. Hádam po prvý raz v živote sa pred ňou úprimne zahanbil. ,,Odpusť mi. Bol
som skutočne idiot. Chcel som docieliť, aby si si ma všimla. Lenže ty si o mňa nezavadila ani
pohľadom. Ranila si moje chalanské ego. Preto bolo pre mňa jednoduchšie ťa nenávidieť, než mať
skutočne rád,“ priznal bez okolkov.
Dievčina prekvapene zažmurkala a rukou si zotrela slzy. ,,Ako som mohla vedieť, že ti na mne
niekedy záležalo, keď si sa choval ako hulvát?“
13