Erika niesla náruč kvetín, stúh, ozdob, ktoré položila na veľký stôl. ,,Vieš, že môžeš. Ale dnes mi
prišiel tovar, takže sa ti nebudem môcť naplno venovať. Do večera to musí byť hotové,“ ukázala prstom
na kopiace sa aranžérske doplnky.
,,Pravdaže,“ súhlasila. ,,Budem ticho ako myška,“ sľúbila jej, hoci sa bála, že svoje slovo nedodrží.
Každý v okolí vedel, aká vie byť utáraná. To iba v škole pôsobila ako introvert, ktorý nemá potrebu sa
s niekým rozprávať.
Kvetinárka sa naklonila nad ruže a začala z nich orezávať stonky. ,,A doma ako? Všetko v
poriadku?“
Betka nemala dôvod jej klamať. Bola to osoba, ktorá o nej vedela takmer všetko. ,,Rodičia sa
hádajú. Mám pocit, že je to horšie než predtým.“
Odtrhla pohľad od kytice, ktorú medzitým vyrobila a povzdychla si. ,,To je mi ľúto, Betka. Verím,
že to doma nemáš najľahšie.“
Dievčina odvrátila tvár. ,,Nie je to jediná vec, ktorá má trápi,“ priznala tichým hlasom.
,,Je ešte niečo, čo ti nedá spávať?,“ zarazene na ňu pozrela a prestala sa venovať práci.
Už sa jej chystala odpovedať, keď sa vo dverách zjavil návštevník. Nevidela mu do tváre, pretože
bol skrytý za dáždnikom. ,,Vonku tak silno prší, až som sa bál, že sem netrafím. Ešteže pracuješ tak
blízko,“ prehodil veselo, až dokým sa nepozrel na dievča.
Alžbeta na neho vyjavene pozrela. Nemohla uveriť vlastným očiam.
Oliver!
Chlapec poskladal dáždnik a venoval jej rovnako neveriaci pohľad.
Kvetinárka si ich reakciu všimla a chvíľu si ich premeriavala. ,,Vy sa poznáte?“
Chlapec sa zatváril rozpačito. ,,Totiž ...,“ hlas sa mu zasekol. ,,Vlastne áno,“ hlesol potichu.
,,Chodíme spolu do triedy,“ priznal s tvárou červenou ako paprika. ,,Ale pred tebou som ju oslovoval
iným menom.
Erika prekvapene zažmurkala. Netrvalo jej dlho, aby si dala dokopy chlapcove slová. ,,To je to
dievča, ktoré sa ti ...?“
Prudko ju zastavil, aby nedokončila, čo mala na jazyku. ,,Erika!“
Kvetinárka pozrela na dievča, ktoré zbledlo ako stena. ,,Odpusť mu, Alžbeta. Môj synovec má
veľmi prudkú povahu. Neber ho, prosím, vážne.“
Dievčina zbledla ako stena. Od prekvapenia sa postavila a chytila si rukou ústa. ,,Synovec?“
prechádzala očami z jedného na druhého.
Pokrčila ramenami. ,,Je to tak. Som Oliverova teta. Nepovedala som ti to, lebo som nevedela, že
sa vy dvaja poznáte. Hovoril vždy o tebe, ako o Linde. Netušila som, že si to ty, Betka.“
V tej chvíli toho bolo na dievčinu priveľa. Neuniesla nával emócií, ktoré sa na ňu zvalili ako lavína.
Cítila sa podvedená a zranená. Mala pocit, že ak tam ešte chvíľu zotrvá, tak sa zadusí. Schmatla zo
zeme ruksak a vybehla z dverí do dažďa.
***
12