Venoval jej nákazlivý úsmev. ,,Sleduj, názorne ti to ukážem,“ sklonil sa k dievčaťu. Keď jej pozrel
do zelených očí, nečakane stratil reč. Rýchlo sa však spamätal. ,,Nemala si sa do toho vôbec miešať,“
pripomenul jej ostrým hlasom.
Odpoveďou mu bola len jej odvrátená tvár. Jej gesto ho nahnevalo. Chytil jej rukou bradu a donútil
ju pozrieť sa na neho. Ich pohľady sa opäť stretli. Zelené oči ho priťahovali ako magnet a on sa v nich
celkom stratil. Odkašľal si. ,,Je len tvoja vina, že si takto dopadla. Nabudúce nestrkaj nos do cudzích
vecí, Alžbeta!“ zvolal sýtym hlasom. Vrátil sa k blondínke a otočil sa k nej s vážnym výrazom. ,,Považuj
to za uzavreté.“
Blondína sa zamyslela. O chvíľu sa ozvala. ,,Dobre teda. Nech je po tvojom,“ ustúpila a prenechala
mu post triednej autority. ,,Maj však na pamäti, že sa už nič podobné nesmie opakovať,“ zvolala a
vydala sa k odchodu. Chlapec ukradomky vrhol pohľad na svoju obeť. Oči mala sklopené do zeme a
odmietla ich zdvihnúť. Ticho si povzdychol a nasledoval svoju spolužiačku.
***
Alžbeta odchádzala zo školy so sklonenou hlavou. Nikam sa neponáhľala. Domov ísť ani najmenej
netúžila. Nevládala počúvať stále dokola tú istú pesničku. Jej rodičia sa poslednú dobu neustále hádali.
Jeden druhému niečo vyčítali, hoci sami netušili, čo tým chceli docieliť. Pri raňajkách sledovala ich
namosúrené tváre, a tak ju prešla chuť sa vracať znova na to miesto. Kráčala ako telo bez duše a
ignorovala okolie. Na líce jej dopadla dažďová kvapka. Zdvihol sa tak prudký vietor, až jej vlasy sfúkol
do tváre. Odhodila si z nej hrdzavý prameň a zadívala sa na tmavnúcu oblohu. Netrvalo dlho a začalo
silno liať. Cesta sa jej pred očami rozmazala ako nadpozemský prízrak. Cez bavlnený sveter jej prenikol
chlad až do morku kostí. Striasla sa od zimy, keď sa jej premočená látka nalepila na telo. Zrýchlila do
kroku, aby unikla veternému počasiu. Prepletala nohami ako nemotorné mača a niekoľkokrát stratila
rovnováhu. Chodník obrastený trávou viedol do jej obľúbeného kvetinárstva. Ani chvíľu neváhala a
rozbehla sa k dverám. Cez sklo jej už mávala kvetinárka Erika, ktorá mala vždy dobrú náladu.
,,Ahoj,“ pozdravila ju veselo, ale vzápätí sa v jej očiach objavili starosti. ,,Celá si premočená.
Zabudla si si dáždnik?“
,,Áno,“ zašepkala a pošúchala si útle ramená. ,,Nemáš niečo na prezlečenie, prosím?“
Kvetinárka sa srdečne usmiala a zamierila do malej miestnosti, ktorá slúžila ako sklad. Keď sa z
nej vrátila, v rukách držala olivovo zelený sveter so strapcami. ,,Nohavice som žiaľ nenašla,“
ospravedlňujúco sa ozvala.
,,Sveter úplne postačí,“ natiahla k nemu ruky a pritisla si ho k hrudi ako drahý šperk. ,,Ďakujem
Erika.“
,,Môžeš sa prezliecť v sklade alebo na toalete,“ zavolala za dievčinou, keď okolo nej prešla.
Do pár minút bola prezlečená. V ruke držala svoj premočený sveter, ktorý sa chystala schovať do
ruksaku.
Erika ju pohotovo zastavila. ,,Nedávaj si ho do tašky. Pokojne ho tu nechaj, dám ti ho na radiátor.“
,,Môžem tu chvíľu zostať s tebou? Nechcem ísť ešte domov,“ posadila sa na stoličku a zvesila
plecia. Hlasno si vzdychla a položila si ruksak k nohám.
11