T ÉMA MESIACA
Autor: AZI
Strom
Časy sa menia. Ľudia sa menia. Ja som sa zmenila už dávno. Zhlboka som sa nadýchla a rozhliadla
sa po okolí. Všetko sa zmenilo. Nič nebolo na svojom mieste. A to som tu poznala každý jeden kút.
Každú jednu ulicu, uličku a cestičku. A teraz? Teraz sa prechádzam po prázdnej ulici. Na ulici nie je
ani živej duše, a kedysi to tu žilo. Deťmi, futbalom, ľuďmi. Tu som kedysi spoznala priateľstvo, ale aj
zradu. Tu som kedysi spoznala, že byť živým tvorom je niekedy dosť náročné. Kedysi tu stával strom.
Strom, ktorý mi bol oporou, a ktorý som si zamilovala. Nie je. Všetko sa zmenilo. Úplne všetko sa
zmenilo. Ja som sa zmenila. Unavene som si sadla na miesto, kde kedysi stával strom a striasla som
sa. Ten strom bol mojou záchranou. Ako dieťa som sa dokázala upnúť len na niečo, čo mi neublížilo.
Čo ma počúvalo a nesúdilo. A ten strom tu bol pre mňa hocikedy. Hocikedy sa stal mojím dôverníkom.
A ja som sa nemusela báť, že sa to niekto dozvie. Bol to predsa strom. A teraz je preč. Môj priateľ, môj
dôverník. Je preč. Zničilo ho tak, ako zničili všetko naokolo. Ľudia sú monštrá, pomyslela som si a
znova som sa rozhliadla.
Sama som vedela, čoho sú ľudia schopní. Bola som priamym svedkom ich zloby. Ich chorej a
pomotanej mysle. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa upokojiť svoju rozhádzanú myseľ. Ruky sa mi
pri spomienkach roztriasli, a ja som si tvár chytila do rúk a snažila sa ich zastaviť.
Už je to ďaleko. Veľmi ďaleko.
A predsa som na mieste, kde to všetko začalo. Kde sa môj život zmenil, otočil a posral sa tak, ako
sa posrať dokáže. A predsa. Som tu. Žijem. Dýcham. A nevzdávam sa. Toto miesto bolo ochrancom.
Toto miesto bolo bezpečné a čisté. Tu som bola šťastná. A oni ho zničili. Tak ako ničia všetko.
Pokrútila som hlavou a pomaly sa postavila.
„Slečna,“ ozval sa hrubý mužský hlas, ktorý som aj po toľkých rokoch spoznala.
Otočila som sa tvárou k nemu. Zmenil sa. Už nebol ten silný a mocný chlap. Bola z neho troska.
Presne taká ako si zaslúžil.
„Ako ste sa sem dostali? Toto je súkromný pozemok. Hľadáte niekoho?“
Pokývala som hlavou.
„Čo ste tu robili? Mám zavolať políciu?“
Znova som pokývala hlavou.
„Ste v poriadku?“
Prikývla som a chrbtom ruky som si utrela slzu. Neplačem. Nesmiem. Už nie.
„Len som chcela,“ povedala som pevne.
Hlas ma prekvapil sám. Bol tvrdý, hrubý a silný. Taký aký býval kedysi. Taký aký mal byť. Pevný.
„Žijem. Nezničili ste ma ako môj strom. Nezničili ste ma. A teraz ti to dokážem povedať. Nezničili
ste ma. Stojím tu a som pevná. Som silná,“ hovorila som a v hrudi mi zvieralo.
7