Mala som pocit, že vybuchnem plačom. Bála som sa. Moja istota bola hraná. Tak ako keď som bola
dieťa. Ale nedokázala som prestať.
„Prežila som,“ povedala som, „nedokázal si to. A nikdy nedokážeš. Môžeš zničiť všetko, na čom mi
záležalo. Ale nikdy ma nedostaneš na kolená. Nikdy,“ povedala som a cítila som, ako mi strach
opantáva telo.
„Ema? Si to ty?“
„A koho si čakal? Dostala som tvoj list.“
„Som rád, že si prišla. Myslel som, že,“ zmĺkol a pozrel mi do očí.
„Že čo? Že som mŕtva? Nie som. Nenapísal si mi, kedy bude pohreb.“
„Zajtra,“ dodal. „Ja,“ začala, potom znova zmĺkol. „Tvoj strom umrel, ale časť z neho sme zasadili
inam. Tam je mu dobre. Rastie. Žije,“ povedal nakoniec.
Choval sa tak suverénne. Nikdy pre mňa nič nespravil. Nikdy. Oči sa mi zaplnili slzami a telo mi
upadalo do smútku. Do smútku toho všetkého. Toho nevysloviteľného strachu. Tých bezsenných nocí.
Tej bolesti. Ruky aj nohy sa mi roztriasli a ja som sa snažila nájsť vlastnú rovnováhu.
„Si silnejšia,“ začal a ja som na neho prekvapene pozrela.
„Si chorý bastard,“ povedala som tvrdo. „To, že som prišla na pohreb neznamená, že budem stáť
po tvojom boku. Ani jeden z Vás si nezaslúži môj smútok. Ani jeden z Vás si nezaslúži mňa,“ povedala
som a otočila som sa na päte.
„Je na tvojom mieste. Strom je na tvojom obľúbenom mieste.“
„Ako keby si o mne niečo vedel,“ zahundrala som a odišla som.
Nemala som sem chodiť. Mala som sa na to vykašľať. Ani jeden z tých chorých bastardov si ma
nezaslúžil. Môj smútok za to, že odišli. Nezaslúžili si tú bolesť v hrudi, ktorá sa po mojom tele šírila
ako nemoc. Ako nejaký vírus, ktorý nakazil každú jednu bunku môjho zohaveného tela. Vyšla som z
brány a zamierila som k veľkému jazeru na kraji dediny. Ak otec hovoril pravdu, strom bude tam.
Pomaly som kráčala dole ulicou a snažila sa rozpamätať na všetky tie priateľstvá. Na všetky tie
vychádzky. Na všetky tie lásky, ktoré som tu zažívala. Ale akoby mi to niekto blokoval. Vždy som
videla len to jedno jediné. Môjho otca. Moju matku. A čierne obdobie môjho života. Znova som si
utrela slzu. „A potom, že som blázon,” pokývala som hlavou a snažila sa nájsť niečo pozitívne. Niečo
radostné. Ale v mojej hlave sa ozýval krik, plač a bolesť. Bolesť, ktorá mi aj teraz dokázala prejsť
cievami a rozliezť sa po celom tele. Akoby to bolo teraz. Ako keby sa to dialo znova. Pokývala som
hlavou a pokúsila sa všetku tú bolesť dať preč.
A potom to prišlo. Šťastná spomienka. Strom bol obrovský. Väčší ako predtým. Vypadal tak živo.
Tak zdravo. Ružové lístky mal na každom jednom konáriky a vytváral obrovskú korunu. Korunu
ružových kvietkov. Bol mohutný. Veľký a priebojný. Ale už to nebol on. Už ma nevítal tou istou vôňou.
Už ma nevítal tou pevnou a hrubou kôrou a konármi, ktoré ma dokázali skryť pred známym
nebezpečenstvom. Nie. Už to nebol on a ja už som nebola ja.
„Kamarát, vzdialený,“ povedala som potichu a rukou som prešla po jeho hrubom kmeni.
Bol však rovnako teplý, rovnako prívetivý ako jeho predchodca. A rovnako upokojujúci. Sadla som
si na zelenú trávu a hlavu oprela o jeho kôru.
8