písal, poznal môj príbeh a moje pocity. Zrejme tú báseň napísal chlapec, ktorý tu teraz ležal so
zavretými očami. Bol to náznak toho, že si prežil zlé veci. A v poézii tieto pocity človek dokáže vyjadriť,
dať im emotívnejší zmysel, a zároveň sa od negatívnych pocitov oslobodiť. Smutné bolo, že chlapcovi
sa asi nepodarilo oslobodiť sa.
Pustila som papier, a ten sa pomaly vznášal k zemi. Izba bola celkom pekná a útulná. Niečo mi
však pripomínala. Akoby som tu už niekedy bola. Samozrejme, bol to nezmysel, ale ten pocit stále
pretrvával.
Kráčala som po zelenom koberci pomedzi papiere k chlapcovmu telu. Ležal neďaleko písacieho
stola, na ktorom bol azda ešte väčší neporiadok než na zemi. Na stenách izby viseli krásne obrazy,
ktoré boli v rohoch podpísané pekným a čitateľným „Ch“. Písmo som hneď spoznala – bolo také isté
ako na tej básni. Zrejme je veľmi talentovaný.
Po akejsi „prehliadke“ izby som si kľakla k chlapcovi. Bol oblečený v sivom tričku a džínsoch.
Tričko mal s dlhým rukávom, a na jednej ruke bolo vyhrnuté až k lakťu. Na zápästí mal ranu dlhú
takmer cez celé predlaktie, napriek tomu bolo vidno, že rez nebol hlboký. Mal šancu na záchranu.
Bolo mi ľúto zobrať ho zo sveta. Je síce vidno, že dosť trpel, no možno by sa bol dokázal zmeniť a
obrátiť svoj život iným smerom. Aj keď to nebolo vôbec zaručené. Zaplavila ma vlna beznádeje. Bol
taký mladý ako ja, keď som zomrela. Taký mladý, ako vyzerám ja teraz. Keď ste anjelom smrti -
nestarnete. Ste na svete odsúdený na večnosť, a to nič nezmení.
Pozrela som chlapcovi do tváre. Mal pekné krátke hnedé vlasy, zatvorené oči a bolo počuť, že
dýchal. Zrejme čakal na smrť. Vedľa jeho tela bola žiletka, ktorú som jemne vzala medzi prsty a
položila ju inam. Bolo mi chlapca tak veľmi ľúto. Nedokázala som sa zmieriť s tým, že o chvíľu príde
jeho koniec s dotykom mojich pier na tých jeho. Nedokázala som sa zmieriť s tým, že vezmem
niekomu nádej na život, šancu zmeniť to. Veď ak teraz zomrie, skončí na celú večnosť v pekle. Ak ho
nebudú chcieť ako anjela smrti. A to je takmer to isté ako byť v pekle. Nie, vlastne je to to isté, aj keď
to samozrejme nie je, ako si to možno ľudia predstavujú. Nežijete nikde v podzemí v plameňoch.
Plamene prázdnoty vás zožierajú zvnútra. A to je azda ešte horšie ako také pomyselné peklo.
Zdalo sa, že som tam kľačala niekoľko minút, no vôbec som si to neuvedomovala. Pozrela som
chlapcovi znovu do tváre a zbadala som akúsi zmenu. No nevedela som prísť na to, čo to spôsobilo.
A v tom sa do mňa zabodli zelenohnedé oči, ktoré boli plné strachu a zdesenia. On ma vidí.
Vidí ma...
„Č-č-čo...?“ jachtal zo seba vydesene. Keď sa na mňa pozrel, nedokázala som od jeho očí, ktoré
boli plné bolesti a strachu, odtrhnúť svoj šokovaný pohľad. Zostala som len kľačať vedľa chlapca, ktorý
akoby vo mne niekoho spoznával.
Viem, čo som mala urobiť: neváhať, dotknúť sa perami jeho pier, vypustiť smrtiaci jed a nechať
ho tu zomrieť. Alebo som aspoň mohla vyletieť von oknom a nikdy sa s