bol veľmi láskavý a podporoval ma. Keďže som nemala plnohodnotnú rodinu, bol mi ako vlastný brat.
Ochraňoval ma. Keď som urobila svoju osudnú chybu, veľmi som sa bála, že ma odsúdi, a nebude ma
už chcieť vidieť. A zrejme aj to bol dôvod, prečo som sa odvážila vziať si život. Nedokázala som už žiť
s takou vinou, a navyše som si nedokázala predstaviť, že budem bez neho. To by bolelo azda najviac.
Vôbec neviem, čo sa sním stalo po mojej smrti, no podľa toho, k akému činu sa odhodlal, trpel.
Môj pocit viny, ktorý pretrvával sa ešte viac prehĺbil, pretože som si zrazu uvedomila, že za jeho
trápenie môžem ja a moje hlúpe rozhodnutia. Vina ma celkom zožierala. Nahlodávala moje srdce a
moju dušu. Ponárala ju ešte do väčšej prázdnoty a temnoty.
Christian sa na mňa stále uprene díval a asi čakal, čo sa bude diať. Spoznával ma, no zrejme sa
desil mojich čiernych krídel. V tej chvíli sa vo mne odohrával vnútorný boj. Zároveň som nechcela viac
predlžovať jeho trápenie a pomyslela som si, že bude pre neho smrť vykúpením, no na druhú stranu
som to nedokázala urobiť, pretože som mala pocit, že takýto človek si zaslúži ešte jednu šancu, a
navyše jeho blízkym by to veľmi, veľmi ublížilo, a to by ma rovnako bolelo. Vôbec som nevedela, čo
mám urobiť. Stále som nad ním kľačala a chcela som ho aspoň upokojiť, objať, no nedokázala som sa
stále ani pohnúť.
„Zaslúži si žiť”, pomyslela som si nakoniec a verila som, že mu blízki pomôžu. Nebola som
schopná človeku, ktorého som mala rada ako svojho brata, ublížiť a nie to ho ešte zabiť. Musí
to zvládnuť.
Moje telo sa zrazu uvoľnilo, a ja som okamžite vstala a vyletela von oknom do noci. Vôbec som
netušila, či som urobila správne, no nedokázala som urobiť nič iné. Letela som nad mestom späť za
Davidom na našu strechu a po lícach mi znovu tiekli osamelé slzy. Osamelé a beznádejné ako ja sama.
Dosadla som na strechu. Dave tam nebol, a tak som sa len schúlila, objala som si rukami kolená
a plakala nekontrolovateľným plačom, ktorý nie a nie prestať. Po chvíli plaču som za sebou počula
dopad nôh a vedela som, že to bol David. Jemne som sa otočila. Stál kúsok za mnou, a mlčky na mňa
pozeral svojím súcitným a zároveň ustarosteným pohľadom. Vyzeral, akoby na niečo čakal. Možno na
to, že niečo poviem, alebo hoci len prikývnem. No ja som len pokrútila hlavou.
Podišiel ku mne. „Čo sa tam stalo, Rose?“
Nevedela som, ako mám začať. Bola som mu stále otočená chrbtom, a on sa jemne dotkol
mojich čiernych krídel. Bol to príjemný dotyk, akoby sa mi snažil dať svoju energiu, ktorej nemal na
rozdávanie.
„Dave...“ vzlykla som. „Nemohla som... ho... zabiť. Nedokázala som to.“
Premohol ma plač.
Dave si ku mne prisadol a pohladil ma po ramene. Mlčal. A to som v tej chvíli oceňovala.
„Odpusť mi to,“ plakala som.
A on stále mlčal.
19