10
Odchod z mesta na dedinu za rodinou je „ nočná mora“ pre Jožka. A tých rečí, aby ten „ mobil“ odložil aspoň pri návšteve. A dá sa tam vôbec bez „ mobilu“ prežiť? Aj ten internet je tu pomalý a jenzázrak, že v takom „ Vidlákove“ vôbec poznajú niečo také. A to čítal na internete o tých chudáčikoch, čo prišli bývať na vidiek a hrooozne tam trpia. Preto sa spolčujú dokopy a vytvárajú si takú vlastnú snobskú enklávu, čo síce žije v dedine, ale vytvára si priestor a podmienky ako v meste. Na úkor domorodcov, nad ktorými sa odrazu ohrňuje nos. Jožko počíta minúty, kedy konečne odtiaľ všetci vypadnú naspäť do jeho sveta, aby bolo opäť všetko tak ako v jeho komfortnej zóne. No neposťažuje sa ostatným, ako tam bolo zle. Zahrá sa na sociálnej sieti pred kamošmi na chlapa, ktorý si prešiel tvrdou „ divočinou“. Teda tak si to Jožko predstavuje, no zatiaľ k tomu nepristúpil. Ešte stále si aspoň váži svoju rodinu, a preto o nej nič zlé nikdy nenapísal. Taký je to dobrý chlapec. Stačí, že tieto myšlienky má v hlave a hotovo.
Raz sa Jožko opäť vydal na svoju Alma Mater. Usadol si spokojne do električky, aj keď o dve minútky mal vystupovať. No čo... Aj tak je tu len pár ľudí. A veľa voľných sedadiel, tak čo... Práve písal na Facebooku jednému kolegovi, že sa už k nemu blíži. Aj keď sa už o dve minúty uvidia... No hneď ako poslal kolegovi správu, smartfón sa akosi ozval, že už má len pätnásť percent batérie. Klasické upozornenie, ktoré všetci poznáme. Klasický problém s klasickým riešením. Stačí pripojiť smartfón do nabíjačky, a tú do elektriny. A keďže má učebňa, kde sa bude Jožko nachádzať, niekoľko zásuviek priamo pri stoloch, stačí si k jednej sadnúť, a všetko bude zase v poriadku. Lenže z jedného problému sa zrazu vytvorili dva. A ten druhý bol omnoho hrôzostrašnejší ako ten prvý. Siahol Jožko do batohu, kde takmer nič nebolo, a zistil, že ono tam naozaj nič nebolo. Teda nejaké zošity s pár perami sa teraz neberú do úvahy. Hľadal Jožko, hľadal, no nenašiel to, čo hľadal. Nabíjačka skrátka nebola v batohu! Strach a hrôza sa zmocnili Jožka a priam ho prikovali k sedadlu. Studený pot mu začal stekať po čele. Des sa veľmi rýchlo zvyšoval, lebo s veľkým počtom zapnutých aplikácií sa z pätnástich minút odrazu stalo desať. A smartfón opäť zapípal. Tentoraz to znelo už ako volanie toho prístroja o záchranu. Jožko teda rýchlo vypínal aplikácie, odrazu považované za zbytočné, no ani to nepomohlo. Percentá sa hrozivo blížili k nule. Takéto infarktové stavy nemal ani v deň, keď sa na pár minút úplne vypol internet. Iste, aj vtedy takmer skolaboval, lenže tentoraz bol ten kolaps otázkou pár sekúnd...
Jožko si ani nevšimol, že prešiel zastávku, na ktorej mal vystúpiť. Všetko začalo byť márne. No vtom sa spustila jedna aplikácia, už dávno zabudnutá na zozname ostatných. Alebo ju zapol nechcene on. Ako to bolo presne, nevedno. Isté je, že sa ocitol v tejto aplikácií. Naraz mal možnosť popísať si s ľuďmi, ktorí boli v takej situácií ako on sám. Teda tiež tesne pred infarktom. Odrazu zabudol na polovicu stresu a sústredil sa na aplikáciu. Samozrejme, našiel tam ľudí zo všetkých končín sveta. A keďže vedel „ perfektne“ po anglicky, hľadal človeka, ktorý by bol zo Slovenska. Nevedno, ako sa to stalo, no stalo sa... Našiel ju... A napísal... Medzitým, len kúsok od bratislavskej Hlavnej stanice, rútil sa koč, či vlastne rýchlik, smerom z
Košíc. A v ňom sedelo krásne, blonďavé, no tiež zúfalé dievča ako náš Jožko. Anička sa volala.
10