... a prečo nazúriť iných ?
Pozastavme sa ešte nad motiváciou číslo 2 – totiž , že našu reakciu na nepríjemné podnety môže niekto iba skúšať . Samozrejme je ideálne byť natoľko v pohode , že nebudeme vybuchovať ani ak považujeme správanie iných za autenticky neférové , neslušné , či drzé . Po skúsenostiach s výbušnými ľuďmi začínam veriť kontroverznej myšlienke – že je lepším riešením schválne sa pred nimi vyfarbiť . Totiž , v skorej fáze nových kontaktov s ľuďmi ich poctiť menšou-väčšou provokáciou a na základe vyspelosti ich reakcií dobre zvážiť , ako blízko si týchto ľudí pripustíme . Sprvu to znie ako amorálne špekulovanie , avšak jeho cieľom je chrániť drahocenné platidlá – emócie a čas , ktoré by pri ďalšom kontakte mohli obe strany zbytočne vyplytvať . Emočná vyspelosť je dôležitým kritériom už len pre priateľstvo a nieto ešte pre partnerstvo . Dáva teda logiku , že nechceme príliš neskoro zistiť , že sme začali lipnúť na osobe , čo nevie riešiť problémy , ani nemá ochotu sa to učiť .
Voči tomuto prístupu mi však napadol aj kontra-útok , ktorý znie idealisticky a prehnane obetavo . Približne takto : -Chcem byť takým zbabelcom , aby som nedával horúcim hlavám možnosť zopárkrát sa otĺcť ich vlastnou , zle nasmerovanou energiou a tým sa postupne schladiť ? A to preto , lebo sa „ bojkám o svoje citečky “? Ak je moja hlava už po väčšinu času chladná , nie som potom na rade , aby som to patrične využíval , ďalej prijímal situácie na trénovanie tejto schopnosti a súčasne túto schopnosť predával ďalej ? Veď nabudúce možno moja trpezlivosť a lojalita nebudú premrhané . A ak budú , možno mi to jedného dňa viac nebude vadiť ... -
Konfrontačný a vyhýbavý spôsob komunikácie
O emočných výbuchoch a ich prevencii sme si už povedali , a tak sa podrobnejšie pozrime na komunikáciu , ktorá s nimi súvisí . Vo svojom pozorovaní som videl dve základné stratégie , ktoré v súvislosti s konfliktmi ľudia používali . Problém je , že obe sa môžu stať kontraproduktívne a viesť k spôsobovaniu konfliktov , namiesto ich vysporiadania . Mám sklony preferovať jednu z nich , ako však uvidíme , výber vhodnej stratégie bude vždy individuálny .
1 . Konfrontačný spôsob komunikácie je založený na predpoklade , že iní ľudia sa neurážajú , ale naopak , pochopia , keď sa im snažíme pomôcť . Tiež vychádza z predpokladu , že ľudia sú schopní a ochotní sa meniť k lepšiemu , teda že zmenu vyhľadávajú . Žiaľ , tieto predpoklady často nie sú splnené . Rizikom teda je , že pri častejšej kritike budete buď za večne nespokojného , nevďačného ufňukanca , alebo naopak , za autoritatívneho čuráka používajúceho nátlak a výčitky . Riziko vytvárania konfliktov je tu teda značné . Prečo som teda k tejto stratégii inklinoval silnejšie , ako k druhej ? Jednoducho preto , že je otvorená a vedie k dlhodobejšej stabilite . Tiež vedie k rýchlejšiemu upozorňovaniu na problémy – často predtým , než sa stanú vážnymi- čo zas vedie k ich rýchlejšiemu riešeniu . Ide teda o snahu riešiť negativitu po malých dávkach , aby sa nenahromadila . Pokiaľ je tento spôsob komunikácie prijatý adresátom , môže pomôcť aj jemu v uvedomení ako bol vnímaný . Požiadavkou je však schopnosť kritiku prijať . Otvoreným prístupom ku kritike dokazujeme svoju vnútornú silu a lojalitu k pravde , miesto svojho ega . Odhadujem , že moja zmieňovaná „ odosobnenosť “ mi v tomto pomáha . Navyše si myslím , že otvorená komunikácia je jednou zo spoločných čŕt , ktorú je možné vystopovať v úspešných partnerských vzťahoch a v priateľstvách , ktoré vydržali dekády .
( Všimnime si , aký citát sa pripisuje našim dedom : „ vyrastali sme v dobe , kedy sa pokazené opravilo a nie vyhodilo .“ Je to v absolútnom kontraste s tým , čo funguje dnes : v prípade narušených vzťahov mať už v zásobe iných ľudí , ktorým sa budeme venovať , až narušené vzťahy skončia . Je to vlastne
17