Pozrela sa na svoju ruku. Cítila, ako v nej vibruje energia, ako sa rozlieva jej telom. Bolo to desivé
a opojné zároveň. Príšerné, a pritom neuveriteľne úžasné.
Bežala a hľadala si inú cestu. Ako potkan v labyrinte sa prepletala chodbami Spencerovho
laboratória. Nemala nič než svoj inštinkt, a ten kričal jediné: „Bež!“ A tak bežala, nezastavovala,
neobzerala sa. A na konci chodby skočila v ústrety zamrežovanému oknu s rukami natiahnutými pred
sebou.
Sklo sa roztrieštilo ešte skôr, ako sa ho vôbec dotkla. Mreže vyleteli zo svojho ukotvenia v stene.
Cítila črepy, ktoré sa jej obtreli o pokožku, štípanie, keď jej na tele zanechali krvavé brázdy. A potom
svištiaci vietor, osviežujúci, chladný a skutočný, predovšetkým skutočný... Žiadny vánok zo
vzduchotechniky, ktorý prešiel niekoľkonásobnou filtráciou, než si našiel miesto v pľúcach a rozbehol
sa hemolinkov do tela. Nasala ho plnými dúškami a nevedno prečo sa usmiala. Bol to prvý záblesk
šťastia od chvíle, čo jej zomreli rodičia, a to ten skok z druhého poschodia nemusela prežiť. Mohla zle
dopadnúť, dochrámať si končatiny, zomrieť po výstrele Strážcu, no ešte nikdy sa necítila byť taká živá
ako v ten krátky moment, než sa jej chodidlá dotkli zeme. Prevalila sa inštinktívne, samotný náraz ani
necítila a rozbehla sa k okraju areálu.
Ruky mala rozpažené, netušila ako to robí, ako táto zvláštna schopnosť funguje, no guľky sa k nej
nedostali. Zastavovali vo vzduchu, akoby náhle strácali vôľu k pohybu a bezvládne padali k zemi s
tichým cinkaním. V dlaniach sa jej hromadila energia, cítila ako sa zvíja, ako priam prosí, aby ju
použila.
Dobehla k elektrickému plotu, ani sa ho nemusela dotknúť. Stačilo sa natiahnuť a všetko vôkol
začalo praskať a iskriť. Drôtené oká sa trhali a ustupovali jej z cesty.
Rozbehla sa do lesného porastu a kľučkovala pomedzi stromy. Strácala sa v zeleni, v nekonečnosti
sveta za oplotením inštitútu.
*
Vlny s ňou zametali a veselo si ju podávali, no breh sa jej zdal byť o poznanie bližší a iného
povzbudenia jej nebolo treba. Zaberala zo všetkých síl, rukami i nohami prerážala zvlnenú hladinu a
dívala sa pritom na súš pred sebou. Ešte kúsok, opakovala si stále dookola, ešte jeden záber,
povzbudzovala sa.
Skrehnuté nohy jej narazili na piesčité dno. S vypätím všetkých síl sa doplazila na biely piesok a
zvrtla sa ku skuvíňajúcim kreatúram, ktoré boli kedysi ľuďmi. Dnes ich nik nenazval inak ako
netvormi.
Pátrači boli hrdým výtvorom z dielne Dumiov, ale neboli ani zďaleka jediní. Stvorili tiež Strážcov,
ktorí monitorovali mestá, cesty, hranice. Jednalo sa o kruté ochranné zložky, ktoré tvrdo trestali každý
priestupok. Nebolo možné s nimi vyjednávať alebo ich podplatiť, mali v sebe zakódovaný kódex, ktorý
nebolo možné obísť, a len tí najmocnejší z neho mali výnimku. Spoločnosť ich nazývala
Nedotknuteľní, a prešlo by im všetko od drobných krádeží, cez znásilnenie až po vraždu, no obyčajne
sa ničoho z toho nedopúšťali. Nemuseli. Na špinavú prácu tu boli ľudia a celé organizácie, ktoré v ich
mene trestali i odmeňovali. Skupinu Nedotknuteľných tvorili spravidla bytosti Kultu – žiadni ľudia.
11