Dumiovia tiež stvorili liečiteľov, ktorých nazvali Luminiti, žili roztrúsení v malých spoločenstvách
a boli upravení, aby liečili dotykom. Táto schopnosť však vyčerpávala, cena za ňu bola vysoká, a preto
ich bol vždy nedostatok. Na druhú stranu, nemohli pred osudom, ktorý si pre nich pripravili, ujsť. Ak
svoje schopnosti nepoužívali, tvoril sa im v žilách smrteľný jed. Mali teda na výber – zomierať roky na
vyčerpanie alebo prežiť svoj posledný týždeň v nevýslovných bolestiach, od ktorých im nedokázali
uľaviť ani ich súkmeňovci. Ak Luminit neslúžil, bol pre Kult nepoužiteľný.
A nakoniec tu boli mutanti z vojenskej jednotky, ktorých nazývali Ničitelia. Ich najrozšírenejšou
schopnosťou bolo brať život dotykom. Tak ako Luminitov liečenie oslabovalo, Ničiteľov ich schopnosť
posilňovala. Väčšmi ako ľudí pripomínali stroje, ktoré ak nemajú prístup ku zdroju energie, ľudskému
životu, tak sa jednoducho vybijú, a hoc i celé desaťročia dokážu nepohnute vyčkávať na rozklad
vlastného tela či volanie do boja.
Všetko to boli len zúbožené a zničené bytosti, ktoré sa kedysi nazývali ľuďmi. A kdesi v tom
zmätku bola aj ona so svojimi novonadobudnutými schopnosťami a pochybnosťami.
*
Vstala a naposledy sa pozrela na bezradných Pátračov visiacich na stene. Strážci istotne stáli hore
na útese a čoskoro ich zvolajú, aby zmenili stratégiu lovu.
Zvrtla sa a tackavo podišla ku stene útesu. Zblízka sa jej zdal byť kolmejší, no rysovala sa tam
cestička, ktorá pravdepodobne slúžila ako chodník rybárom z neďalekej obce. Vydala sa po ňom a
bolestne pomaly vystupovala na rovný vrchol.
Zapierala sa do steny a rukami sa pridŕžala ostrých výčnelkov, keď započula svištivý zvuk. Obrátila
sa, a len tak tak ju minula šípka s čírou tekutinou, ktorá sa rozbila o skaly. Vydesene pridala do kroku,
až sa schúlila za neveľkú skalu a dúfala, že čoskoro vzdajú vyčkávanie a poberú sa nájsť inú cestu.
Paľba však neustávala. Počula, ako sa malé telíčka šípok neustále trieštia o okolité kamene. Ozval sa
však nový, horší zvuk, v ktorom spoznala helikoptéru. Uvedomila si, že nešlo ani tak o to, aby ju
zasiahli, ale o to, aby ju zdržali.
Hlavu si bolestivo narazila do skaly za sebou, keď ju neuvážene spustila spod kontroly. Bolo to z
frustrácie, no nával bolesti ju prebral. Musela riskovať, nemala na výber, a tak zozbierala všetky sily a
rozbehla sa. Bol to nešikovný útek, neustále sa potkýnala, a možno práve vďaka tomu bolo také
náročné zasiahnuť ju. Paľba za škreku Pátračov ju sprevádzala až na samotný vrchol útesu, kde sa
zvrtla čelom k svojim nepriateľom.
Videla Strážcov s bezvýraznými ľudskými tvárami, ako pália jednu šípku za druhou. Vystrela pred
seba ruku ktorou ich zadržala. Netušila ešte, čo presne robí, no vedela, čo chce urobiť a dúfala, že to
vyjde.
Strelivo sa pred ňou hromadilo. Viselo nehybne vo vzduchu a trpezlivo vyčkávalo na jej rozkaz.
Počula, a teraz už i videla, blížiacu sa helikoptéru. Bezohľadne sa prehnala ponad hlavy Strážcov
a zanechala ich v oblaku prachu. V okamžiku prekonala priesmyk, ktorým sa ona musela prebojovať,
a vtedy uvoľnila svoje schopnosti.
12