Objavil sa Kult, a svet sa i so svojím poriadkom poddal jeho moci.
Na prvý pohľad vyzerali ako ľudia, ale tak ako boli ľuďom podobní, tak sa od nich líšili. Mali
schopnosti, ktorými ľudí mrzačili, zabíjali a menili na svojich služobníkov, ktorí neboli po ich zásahu
ničím iným ako prázdnymi schránkami vykonávajúcimi vôľu svojich pánov.
Ľudia zo začiatku bojovali, no nakoniec museli uznať porážku. Spoločnosť bola rozdelená Kultom
a tí, ktorých považovali za bezcenných a nevyhovujúcich označili ako Nadbytočných. No i pre odpad
spoločnosti našiel systém využitie, stali sa z nich pokusné morčatá. Začali sa na nich vyvíjať drogy,
lieky, zbrane, choroby, ale najzvrátenejším a najdesivejším sa stal jednoznačne projekt Ludumias,
ktorý vyvíjal z ľudí mutantov slúžiacich zámerom Kultu.
Každý testovací subjekt v inštitúte sa bál možnosti, že skončí v rukách Dumiov. O priebehu
mutačných procesov sa veľa polemizovalo, no nikto presne nevedel ako prebiehajú. Vedelo sa len to
najpodstatnejšie: z ľudí, ktorých do projektu zapojili, sa stali v najhoršom prípade ohyzdné kreatúry
neschopné samostatného myslenia, v tom lepšom vrahovia či liečitelia bez tak odsúdení na pomalú
smrť.
Dumiovia boli našťastie nároční, nie každý bol vhodný na ich experimenty, preto testovali DNA a
RNA pokusných subjektov. Mutáciu zvládali len objekty s určitými genetickými predispozíciami, a oni
neradi plytvali materiálom, ktorý mohol mať v inom projekte svoje využitie.
Z ľudí sa stali veci, pomôcky, otroci, nástroje a zbrane.
*
V inštitúte ju naučili stotožniť sa s myšlienkou vlastnej bezvýznamnosti. Prijať fakt, že nepatrí
sama sebe, ale Kultu. No strach, ten z nej vyhnať nedokázali. A keď sa v jej malej izbe objavili dvaja
Dumiovia, bola ho plná. Taká plná, že z nej vytryskol ako gejzír, a oni padli k zemi.
V šoku ich obišla a rozbehla sa do chodby. Bosými nohami ťapkala po sterilnej dlážke. Prebehla
blokom F s izbami podobnými tej jej a prekĺzla až k únikovému schodisku, ktorým sa hnala ako vietor.
V tú chvíľu nemyslela na následky svojho konania. Za viečkami sa jej mihala vidina toho, čo sa s
ňou stane ak ju dostanú. Tá predstava jej dávala krídla a ona letela.
Alarm sa rozozvučal vo chvíli, keď dobehla na druhé nadzemné podlažie. Dvere na prvom
poschodí rozrazila mocná ruka nemilosrdného Strážcu. Zvrtla sa ku dverám do chodby a nútila svoje
telo podať ten najlepší možný výkon. Cítila, ako ho tlačí do neobjavených hraníc, ako čerpá z rezervy,
o ktorej ani len netušila, že ju má.
„Stáť!“ skríkol Strážca, ktorý sa jej postavil do cesty, no ona nespomalila. Nemohla. Stále to videla,
stále to cítila. Strach z vidiny vlastnej budúcnosti.
Skrčila sa a zakľučkovala v nádeji, že ak vystrelí, tak mu to neuľahčí a minie. Ocitla sa len pár
centimetrov od neho, natiahla k nemu ruku a strčila do neho. V tom chabom pohybe nebola sila, ktorá
by Strážcovi mohla naozaj ublížiť, no i napriek tomu mal v sebe niečo smrtiace.
Telo Strážcu sa naplo v návale agónie. Zbraň vystrelila do neznáma a on padol k zemi.
10