prestala veriť, potom by jej už nezostalo nič, vôbec nič, len spomienky na bolesť, ktorú prežila v
Spencerovom laboratóriu a nočné mory.
Kedysi, keď ešte bola schopná snívať, si jej bujná fantázia maľovala obrázky o tom, ako urobí svet
po Prelome lepším, spravodlivejším a tolerantnejším. No nebola ničím, bola Nadbytočná, a tak
nemohla inak, než zveriť svoj život do rúk osudu a zavrieť oči pred blížiacim sa možným záverom jej
existencie.
*
Náraz jej vyrazil všetok kyslík z pľúc, a telo preniklo do morského šera. Chlad sa do nej zabodol
ako ostrie tisícich dýk. Končatiny jej brneli a bolestivo sa triasli, zatiaľ čo kopala a metala sa v snahe
vydobyť si cestu ku hladine a životodárnemu kyslíku. Bojovala nie len s únavou vysileného tela, ale i
so silou morských prúdov, ktoré s ňou zaobchádzali ako s hračkou, ktorej sa nehodlajú vzdať.
Nakoniec sa jej podarilo vymaniť z podvodného hrobu do svitu posledných slnečných lúčov, a
kašľajúc i prskajúc sa skrz vlnobitie snažila prebojovať k akémukoľvek pevnému bodu. Vzhliadla na
vrchol útesu a s hrôzou si všimla telá Pátračov spúšťajúce sa po kolmej stene ako pavúky.
Nikdy nebola ktovieaký plavec, a po tom čo osirela a označili ju za Nadbytočnú, sa nikto viac
nezaoberal jej osudom, schopnosťami alebo vzdelaním. Stal sa z nej objekt DQ – 70019, bez mena či
ľudských práv. Zavreli ju do sterilného prostredia výskumného strediska a zabudli že žila, existovala,
nejaká Klára Adamsová.
No teraz nebol čas zožierať sa pochybnosťami o vlastných schopnostiach, ak chcela mať
budúcnosť, tak musela bojovať. Zachytila sa bočnej hrany vytŕčajúcej skaly a snažila sa lapiť dych.
Dýchala zhlboka, aby sa jej telo dalo aspoň trochu do poriadku, a potom sa zaprela nohami, mocne sa
odrazila a plávala ako o život na druhú stranu priesmyku.
Aj tam sa nachádzal útes, no zdal sa byť schodný. Dúfala, že ak si nepripustí realitu svojho
zmučeného tela, a plaveckú zručnosť nahradí hnacou silou adrenalínu, tak prežije. Tá vedomosť, že
na druhom brehu bude v bezpečí, bola lepšia ako akákoľvek droga, ktorej účinky na nej testovali. Ak
sa tam dostane, získa veľký náskok, nebolo žiadnym tajomstvom, že Pátrači, často veľmi užitoční pri
nachádzaní Stratených duší, nemajú radi vodu.
Stratené duše bolo označenie pre ľudí, ktorým sa podarilo ujsť, a to nie len zo Spencerovho
inštitútu, ale hoc i z mesta Mensis, čo v jazyku Kultu malo znamenať Mesiac. Boli to rebeli a utečenci
- jednoducho každý kto sa sprotivil vláde Kultu a ich systému.
*
Kedysi svet nebol takýto pokrivený, k ideálnej spoločnosti mal síce ďaleko, ale medzi ľuďmi
existoval poriadok, ktorý dával všetkým bez rozdielu rasy, sexuality, národnosti či náboženstva
rovnaké práva. Samozrejme tu vždy boli netolerantní jednotlivci, no ľudia sa aspoň ako tak snažili,
aby všetci mohli žiť v akom takom mieri. A potom sa všetko zvrtlo a svet sa ocitol v plameňoch, ktoré
rozpútala nenápadná iskra nepokoja v Egypte, no ako mor sa rozšírila do celého sveta.
9