Hnevalo ma to, pretože iná matka by za mnou prišla; pohladila by ma po líci, privinula si ma k
hrudi a povedala by mi, že je všetko v poriadku.
Už dávno som oľutovala, že som otca poprosila, aby ma zdvihol.
Teri sa usmiala a v tej chvíli som si želala, aby bola mojou matkou radšej ona. Vyzerala tak
priateľsky a láskavo, až som sa takmer rozplakala.
,,Mala ťa veľmi rada,“ pokračovala Teri, ,,a bolo jej ľúto, že ťa nemohla vídať častejšie.“
Zložila si ruku z môjho ramena a položila si ju na prekrížené nohy. Čiernu rukavicu nechala ležať
vedľa seba. Mala bledé, elegantné prsty – nie také kostnaté, ako teta Diana – a na prstenníku sa jej
zaleskol strieborný prsteň s modrým očkom.
Teri si všimla môj pohľad a zodvihla ruku oproti slnku, aby som si ho mohla lepšie prezrieť.
,,Je pekný, však?“ prehovorila. ,,Dala mi ho tvoja teta, pred piatimi rokmi. Ona mala rovnaký, len
červený. Keď umierala,“ tu na okamih zmĺkla, ,,povedala mi, aby som si ho nechala, aby som mala
pocit, že je so mnou.“
Nechápala som, ako môžem malý prsteň nahradiť človeka, ale nepýtala som sa. Bola som v tom
veku, kedy sa mi niektoré dospelácke rozhodnutia zdali zvláštne, hoci im očividne dávali perfektný
zmysel. Namiesto toho som sa rozhodla opýtať na niečo iné, niečo, čo ma už dlho trápilo a čiastkové
odpovede ma už prestávali uspokojovať.
,,Prečo moja mama tak veľmi neznášala tetu Dianu?“
Teri si povzdychla a pozrela sa k oblohe. Mraky začínali byť tmavšie a vznášali sa nižšie nad
obzorom; všimla som si, že sa začínalo ochladzovať.
,,Vieš, nemyslím si, že tvoja mama ju neznášala,“ začala pomaly, opatrne, akoby si nebola celkom
istá, ako sa zhovárať s deťmi. ,,Niektorí ľudia sa boja toho, čo je iné ako je zvykom a tvoja teta taká
bola. Tvoja teta bola úžasná.“ Zamyslene sa usmiala a potom sa na mňa pozrela. ,,Vedela si, že bola
spisovateľka?“
Pokrútila som hlavou; vtedy som to nevedela. Keď ju niekedy mama spomínala, vždy hovorila
niečo v tom zmysle, že je to mizerná povaľačka.
,,Napísala veľa vecí,“ pokračovala Teri, ,,ale žiadnu z nich nemohla vydať, pretože potom by mohli
prísť zlí ľudia a tí by sa postarali o to, že by zmizla a už by sme ju nikdy viac nevideli. Tak sme si jej
knihy požičiavali medzi sebou. Čítali sme jej príbehy a básne a verili sme, že zajtrajšok bude lepší ako
bol dnešok a že budeme jedného dňa voľní.“
,,Ale ten deň prišiel,“ skočila som jej do reči.
Teri sklonila hlavu. ,,Áno,“ povedala. ,,Prišiel. Ale vtedy už bola príliš unavená.“
Nepovedala som nič. Bola som príliš malá na to, aby som chápala, čo hovorí. Dážď sa začínal meniť
na sneh; na chvíľu som zabudla na to, kde a prečo som a začala som sa tešiť na guľovačku a sánkovanie.
,,Mali by sme ísť dnu,“ povedala Teri. ,,O chvíľu to začne a tvoji rodičia ťa iste hľadajú.“
Pokrútila som hlavou. ,,Nehľadajú,“ namietla som, ale aj tak som sa postavila a chytila Teri za
ruku. Bola mäkká a hebká a v mysli sa mi opäť vynorili hmlisté spomienky na moju tetu.
15