Najhoršie však boli jej ruky.
Podvedome som zadržala dych a silnejšie som sa chytila otca okolo krku.
Keď som o niekoľko rokov neskôr na hodinách prírodopisu po prvýkrát uvidela ľudskú kostru,
spomenula som si práve na tie ruky.
Mala ich zložené na bruchu, zrejme aby pôsobila dojmom, že len odpočívala, ale ja som sa nedala
oklamať. Prsty mala bledé, dlhé a tenké a ak jej tvár pripomínala lebku, tak jej ruky boli rukami
kostlivca. Navyše sa mi zazdalo, že som blízko, príliš blízko a cítim z nej sladkastý pach smrti a
rozkladu. Bála som sa, že ak sa ho nadýcham, smrť si príde aj po mňa.
Vydržala som sa pozerať len chvíľu; len pár sekúnd, hoci sa mi to zdalo, akoby som bola v ockovom
náručí a pozerala sa na ňu celé hodiny. Rýchlo som si schovala tvár do jeho ramena a oboma rukami
ho stisla okolo krku. Pochopil a rýchlo ma položil na zem a skôr, ako mohol hocikto reagovať, obrátila
som sa a utiekla som z kostola, preč z jeho chladu a ticha, ďaleko od prítomnosti smrti.
Neplakala som; bola som len vydesená, v šoku z toho mŕtveho tela, ktoré už pripomínalo kostru,
hoci teta umrela len pred tromi dňami. (Neskôr, o veľa rokov neskôr, som si prečítala o AIDS; o
posledných štádiách tejto strašnej choroby, ktorá vás zožerie zaživa. Videla som obrázky ľudí, ktorí
ešte boli nažive a vyzerali horšie, ako moja teta tri dni po smrti).
Utekala som odtiaľ preč a nevidela som, kam idem; musela som však vybehnúť z kostola, pretože
odrazu som sedela na polorozpadnutej drevenej lavičke pritisnutej k studenej stene chrámu. Nad
hlavou som mala len úzky kúsok strechy, ktorá ma chránila pre neustávajúcim dažďom a hľadela som
na cintorín, ktorý sa predo mnou rozprestieral a dýchala som v krátkych, rýchlych intervaloch. Rukami
som si objímala kolená a premýšľala som nad tým, či budem aj ja tak vyzerať, keď umriem a či je smrť
vždy taká strašná.
Bola som tak hlboko v šoku a myšlienkach, že som ani nezačula kroky, ktoré sa ku mne priblížili
a neuvedomila som si, že si ku mne niekto sadol, kým sa neozval tichý hlas.
,,Ešte nikdy si nebola na nijakom pohrebe, však, srdiečko?“
Mykla som sa a zodvihla som hlavu. Sedela vedľa mňa tá žena, ktorú som videla, keď sme
vystupovali z auta. Hoci bola stále smutná, usmiala sa na mňa. Všimla som si, ako elegantne bola
oblečená; na šatách mala čierny kabát, ktorý zvýrazňoval jej štíhlu postavu, čierne rukavičky a na hlave
klobúk so sieťovaných závojom, ktorý jej zakrýval tvár.
Pokrútila som hlavou a pozrela si na ruky.
Teri si stiahla jednu rukavičku a položila mi ju na rameno. ,,Ty si Lucia, však?“ opýtala sa. ,,Tvoja
teta ťa často spomínala.“
Zaujato som zodvihla hlavu, pretože v tej chvíli som si uvedomila, že to bola tá žena, ktorú moja
mama spomínala s takým odporom a pohŕdaním a nechcela som si ani predstaviť, ako bude reagovať,
ak ma tam s ňou nájde. Pri pomyslení na jej káravý hlas a výraz v tvári som sa striasla, ale zostala som
na mieste. Uvedomovala som si, že hoci som z kostola vystrašene utiekla a mama to musela vidieť,
neponáhľala sa za mnou; ani ona, ani otec. Zrejme ho zastavila, zakázala mu, aby ma našiel a utešil;
vedela som si živo predstaviť jej argumenty: Je dosť veľká na to, aby čelila takým veciam, Silvester.
Okrem toho, ako dlho ju chceš hýčkať? Je už veľká. Nech sa vyplače a potom sa vráti.
14