oltárom, tváriť sa ako smútiaca panenka Mária a všetci jej budú potriasať rukou a so sklonenými
hlavami mrmlať úprimnú sústrasť.
Na malú chvíľku som sa zastavila a zahľadela sa na skupinku stojacu pod dvoma čiernymi
dáždnikmi a premýšľala som, či oni sú tie pochybné indivíduá, o ktorých mama hovorila. Videla som
však len obyčajných ľudí v čiernom, ako moknú v daždi a čakajú, až uložia svoju kamarátku na večný
spánok do studenej, blatistej zeme.
xxx
V kostole sa vznášalo posvätné ticho a zima. Nikdy predtým som nestrávila veľa času v kostoloch
– moja mama síce považovala samú seba za dobrú katolíčku, ale keď bolo pohodlnejšie a bezpečnejšie
do kostola nechodiť, vyhýbala sa mu veľkým oblúkom a súdruhovala skoro toľko ako tí najvyššie
postavení papaláši.
Mama sa rovno, bez okolkov a bez hanby vybrala rovno k prvej lavici, presne ako som
predpokladala, a s otcom nám nezostávalo nič iné, len ju pokorne nasledovať.
Pred oltárom stála na železnom podstavci truhla z tmavého dreva. Bola som ešte príliš nízka na
to, aby som videla, či je otvorená – zúfalo som však túžila znovu uvidieť tvár svojej tety, ktorá sa mi
vytratila z mysle. Mama sa pri nej na malú chvíľku zastavila, pravou rukou urobila akési neurčité gesto,
ktoré sa možno z diaľky a s prižmúrenými očami dalo označiť za prežehnanie a potom si hneď sadla.
S ockom sme boli kúsok za ňou a keď prišiel rad na nás, potiahla som ho za rukáv a on sa ku mne
sklonil.
,,Čo by si chcela, anjelik?“ opýtal sa ma tlmeným hlasom a ja som mu do ucha zašepkala svoju
prosbu. Vážne sa na mňa pozrel a nadvihol jedno obočie. ,,Si si tým istá?“
Prikývla som s rovnakou vážnosťou, akou bola položená jeho otázka. Otec sa krátko obzrel po
kostole a potom ma chytil do náručia. Zodvihol ma do vzduchu a ja som si ovinula roku okolo jeho
krku, aby som sa lepšie pridržala, ako som to robievala, keď som bola ešte celkom maličká. Svet sa mi
odtiaľ zhora vždy zdal oveľa menší a pamätám si jeden teplý letný deň asi pred desiatimi rokmi, kedy
som zrazu zastala a uvedomila som si, že svet teraz vyzerá rovnako, ako vyzeral, keď som sa naň
pozerala z ockových pliec.
Takto zhora som už na rakvu dovidela. Bola otvorená a vo vnútri ležala teta Diana.
Ľudia majú zvyk hovoriť, že mŕtvi vyzerajú, akoby spali. Stačil mi však jeden pohľad na to, aby
som vedela, že žena ležiaca v truhle podo mnou nespí a to i napriek všetkým práci zamestnancov
pohrebného ústavu, ktorí sa jej nepochybne usilovne snažili vdýchnuť aspoň zdanie života.
S človekom, ktorý umrel na AIDS, už toho však veľa nenarobíte.
Teta Diana vyzerala ako smrtka a klamala by som, ak by som tvrdila, že ten obraz ma celé roky
nemátal v snoch.
Zatvorené oči mala prepadnuté hlboko do lebky, nos, kedysi zrejme celkom pekný, mala tenký a
ostrý ako žiletka a zdalo sa mi, že tenkú bielu pokožku má na lícnych kostiach natiahnutú až na
prasknutie. Špicatá brada a hrubá vrstva make-upu spôsobili, že akýmsi groteskným spôsobom
pripomínala porcelánovú bábiku.
13