Otec sa nepohodlne zamrvil. Jeho trpezlivosť s mojou matkou bola síce zdanlivo nekonečná, ale
niekedy mal aj on pocit, že prekročila akúsi pomyselnú hranicu, spoza ktorej nebolo návratu. Urážať
svoju vlastnú sestru v deň jej pohrebu sa nachádzalo ďaleko za touto hranicou.
Pozrel sa na mňa v odrazovom skle. ,,Tešíš sa na svoje narodeniny, princezná?“ opýtal sa nenútene
a mama konečne zmĺkla. Narodeninové oslavy boli jej špecialitou. Obrátila sa ku mne so širokým,
umelým úsmevom (keď sa nad tým zamyslím, každý úsmev mojej matky pôsobil umelo; akoby sa
nedokázala usmiať prirodzene, ani keď bola skutočne šťastná, čo sa často nestávalo).
,,Bude to veľká oslava,“ povedala, ,,pozveme všetky tvoje kamarátky. A môžu prísť aj ich mamy.
Aby videli, ako sa to robí.“ Mama sa rada predvádzala. Nikdy si nemohla odpustiť, aby sa pochválila
čímkoľvek, o čom si myslela, že je to lepšie ako to, čo majú iní.
Chválila sa porcelánovou čajovou súpravou po babičke, ktorú hrdo vystatovala v sklenenej vitríne
na chodbe, ale nikdy sa nepoužívala. Rozsiahlou knižnicou po starom otcovi, hoci sama sa nijakej
knihy ani nedotkla (ak nerátam to, že z nej poslušne odstránila všetky zakázané tituly, ktoré ale otec
bez jej vedomia včas ukryl v pivnici). Svojou poslušnou, dokonalou dcérou, na ktorej sa nedal
spozorovať ani vlások, ktorý by nebol na mieste a ktorá poslušne zbierala všetky možné diplomy, aby
ich potom mohla zavesiť na stenu na chodbe, kde boli vystavené každému na obdiv.
Myslím si, že moja matka je zodpovedná za väčšinu mojich problémov v súčasnosti a keby bola
nažive, aby som jej to mohla povedať, zrejme by pokrútila hlavou a povedala, že som hlúpa hus, keď
verím na také moderné kapitalistické somariny ako sú depresie a pocit menejcennosti. Predtým nič
také nebolo, o ničom takom sa nehovorilo. Každý bol šťastný a spokojný, až západ nám priniesol
všetku tú nespokojnosť a nešťastie. Ale mobil Samsung si kúpila, aj chladnička Whirpool jej bola dobrá
a chválila sa ňou každej susede.
O oslave sme sa zhovárali, až kým sme neprišli ku kostolu. Neviem, či som sa ešte niekedy cítila
pre niečo horšie ako vtedy, keď som so smiechom vystúpila z auta a odrazu som čelila zlomenému
pohľadu vysokej ženy v čiernych šatách.
Stála na kraji skupinky asi piatich ľudí, ktorí sa zhovárali tichými skormútenými hlasmi a jej
pohľad sa mi zaryl až kdesi hlboko dovnútra a jazva mi tam zostala dodnes. Tým pohľadom akoby sa
pýtala, ako môžem byť šťastná, ako sa môžem smiať, keď jej sa zrútil celý svet a stratila všetko, na čom
jej kedy záležalo.
Trvalo to len zlomok sekundy; potom vystúpila moja matka a ona sa odvrátila, akoby si odrazu
uvedomila, kto sme a bola znechutená. Nahla sa k mužovi, ktorý stál vedľa nej, chudému, vysokému
ryšavcovi a niečo mu pošepkala.
Vedela som si predstaviť čo; celé roky mi napadali rôzne varianty toho, čo mu vtedy asi povedala.
To sú oni, hovorila pošepky Teri, žena, ktorú moja teta milovala ako manželku, ale ktorá sa ňou
nikdy nemohla stať, lebo sa narodili v zlom čase, na zlom mieste. To je tá jej takzvaná sestra s rodinou,
tá, ktorá ju odvrhla a teraz ide predstierať, že za ňou smúti.
Veľakrát som sa pokúšala predstaviť si, ako sa asi cítila. Ona, ktorá bola pre Dianu všetkým, musela
na jej pohrebe vystupovať ako obyčajná kamarátka, známa zo školy, ktorá ju len náhodou poznala a
len čírou náhodou prežila jej posledné roky po jej boku, zatiaľ čo moja mama, ktorá jej pri ich
poslednom stretnutí povedala, že nie je jej sestra (to som sa dozvedela až neskôr, oveľa neskôr) a
odmietla jej pomôcť (odmietla jej poskytnúť čo i len pár slov útechy), bude sedieť v prvej rade pred
12