Bol začiatok deväťdesiatych rokov; polovica sveta sa zmietala v chaose a neistote z budúcnosti, ale
zároveň bola opitá slobodou, novými nádejami a možnosťami. Ale to bol pohľad zhora, to boli pocity
celku, pocity davu; keď ste sa prepracovali na najnižší level, keď ste sa pozreli na jednotlivých ľudí,
pochopili ste, že sa toho pre nich veľa nezmenilo. Drvivá väčšina žila svoje životy rovnako ako
predtým. Žili, radovali sa, trpeli a umierali. Niektorí viac ako ostatní, niektorí menej.
Moja teta umierala posledných niekoľko rokov a keď konečne prišla sloboda, nemala čas ani silu
sa z nej radovať.
Existuje mnoho spôsobov, ako sa nakaziť AIDS; myslím, že moja teta sa nikdy nedozvedela, ktorý
z nich odsúdil na smrť ju.
Trvalo roky, kým som sa dozvedela o svojej tete viac; kým sa mi podarilo zistiť, kto bola, čo
milovala a ako umrela. Dlhé roky som si myslela, že mala rakovinu; keď som sa na ňu matky pýtala vo
svojich neskorších rokoch, keď som chcela vedieť, prečo umrela taká mladá, vždy mi len podráždene
odpovedala, že bola chorá.
Boli to deväťdesiate roky. Keď sa nad tým úporne zamyslím, chápem, prečo moja matka
považovala chorobu svojej sestry za hanbu, akúsi čiernu škvrnu, ktorú uvalila na jej rodinné meno a
ktorej sa už nezbaví.
Teta Diana bola vzdelaná žena; spisovateľka, ktorá oficiálne nikdy nič nevydala, pretože režim by
jej to nepovolil a v šesťdesiatom piatom sa stretla s Allanom Ginsbergom na jeho návšteve Bratislavy.
V posledných rokoch sa často pristihnem pri tom, ako o nej premýšľam. Premýšľam o živote, ktorý
by mohla viesť, keby sa narodila na nejakom inom mieste. Do inej doby.
V mysli vidím tisícky možností, tisícky scenárov a teta Diana žije v každom z nich iný život, v
každom z nich hrá inú rolu. Rada si predstavujem, že vďaka týmto mojim predstavám sa jej tých
možností skutočne dostáva; v paralelnom vesmíre, kde neumrela na AIDS, ale napísala desiatky kníh
a žila vo veľkom dome s obrovskou záhradou niekde na kraji mesta. So svojimi mačkami. A s Teri.
xxx
,,A ešte k tomu je tu tá ženská. Akoby už našu rodinu nepokorila dosť. Musela si nájsť ešte aj tú
ženskú.“
Mama len málokedy vydržala byť dlho ticho a nesťažovať sa – to bolo ešte horšie. Neustále
potrebovala mať nejaký dôvod na mrzutosť, stále musela niekoho roznášať v zuboch a dávať najavo
svoju nespokojnosť so všetkým, čo nespĺňalo jej očakávania morálky a toho, čo sa patrí a nepatrí.
Tá ženská. Tá ženská bola Teri, žena, s ktorou moja teta prežila posledné roky svojho života. Žena,
ktorá sa o ňu starala a milovala ju tak, ako by to nikdy nijaký muž nedokázal.
,,A najväčšia hanba je, že bude mať cirkevný pohreb.“ Keď sa mama raz rozbehla, nič ju nevedelo
zastaviť. Hovorila ďalej a ďalej, vypúšťala svoje nenávistné slová jedno po druhom a ak ste neboli
opatrní, otrávila myseľ aj vám. ,,Zaujímalo by ma, či ten kňaz vie, koho to bude pochovávať.“
11