V kuchyni bolo živo a tesno ako vždy. Celú ju vypĺňala mama a jej osobnosť, jej rázne slová, jej
neoblomné názory, jej neporaziteľná sila, ktorou viedla našu domácnosť. Otec zaberal len taký malý
kútik, ktorý si pre seba obsadil kdesi v rohu a môj priestor bol ešte menší.
,,Lucka,“ oslovila ma mama hneď, ako som sa objavila, ,,zlatíčko. Dlho si spala, teraz sa nebudeš
stíhať najesť.“ Postavila predo mňa misku plnú ovsenej kaše a ako vždy tam toho bolo oveľa viac, ako
mohlo zjesť sedemročné dieťa a ja som nikdy nemala veľký apetít. Ale nenamietala som – to pri mojej
mame nemalo zmysel. Oveľa ľahšie bolo zjesť koľko ste vládali a potom sa v zvyšku paprať tak dlho,
kým nestratila trpezlivosť a neposlala vás od stola preč.
,,Nezdržíme sa príliš dlho,“ obrátila svoju pozornosť späť k otcovi, ,,budú tam tí jej kumpáni a
budú sa na mňa škodoradostne vyškierať a to ja neznesiem. Už to je viac než dosť, že organizovali celý
pohreb a rodinu k tomu vôbec nepustili.“
,,Tvoja sestra to tak zrejme chcela, miláčik,“ ozval sa otec spoza denníka Smer. ,,Zrejme chceli
rešpektovať jej posledné želanie.“ Našťastie sa neodvážil spomenúť, že mama niekoľko rokov dozadu
razantne vyhlásila, že so svojou mladšou sestrou už nikdy viac nechce nič mať a je jej úplne jedno, ako
si zničí život, pretože ju už nebaví dohovárať jej a dávať na ňu pozor, akoby bola malé decko.
Mama si odfrkla a mávla rukou. ,,Diana nebola v stave mať posledné želania, ktoré by bolo treba
brať vážne.“
V mysli som sa snažila vybaviť si tvár svojej tety, tej nemorálnej padlej ženy, ktorú mama vymazala
z nášho života, ale podarilo sa mi nájsť len spomienku na bezstarostný smiech a plyšovú mačku, ktorá
odrazu zmizla, keď som mala asi štyri roky.
xxx
,,Ako to vlastne dostala?” odvážil sa otec opýtať cestou na cintorín. Išli sme naším novučičkým
autom, červenou Škodou, ktorú kúpil len pred niekoľkými mesiacmi, tesne po páde starého režimu.
Otec šoféroval, mama sedela vedľa neho a ja som sedela vzadu. Po raňajkách ma obliekla do
čipkovaných čiernych šatočiek, ktoré mi boli malé už pred rokom a teraz ma všade nepríjemne tlačili
a škriabali. Vlasy mi zaplietla do dvoch tuhých vrkočov, ktoré mi tak ťahali pokožku hlavy, až ma
začínala bolieť. Otec sa ešte pri raňajkách odvážil naznačiť, že možno nie je vhodné, aby sa malé dieťa
zúčastnilo takej pochmúrnej a morbídnej udalosti, načo mama len odeskla, že ma aj tak nemajú kam
dať a že mi len prospeje vidieť, ako skončia niektorí ľudia.
Na otcovu otázku reagovala rovnako ako vždy, keď sa reč zvrtla na jej mladšiu sestru. S agresiou a
podráždením.
,,A čo ja viem?” mykla plecom. ,,Moja sestra žila v podstate na ulici. Poflakovala sa s pochybnými
indivíduami a pichala si hocičo a s hocikým, a robila bohviečo. Otázkou je, ako je možné, že to
nedostala skôr.”
xxx
10