V LASTNÁ TVORBA
Autor: Maya S. Adlerová
Kto by chcel žiť naveky
Keď sa teraz, po rokoch snažím rozpomenúť si na svoju tetu, v mysli sa mi ako prvý vždy vybaví
jej pohreb. Nie je na tom nič zvláštne; pri všetkých našich dovtedajších stretnutiach som bola
jednoducho príliš malá na to, aby som si zapamätala viac ako ozvenu mäkkého, dievčenského hlasu a
teplo jej dlaní.
V deň jej pohrebu som mala presne sedem rokov a podľa mojich spomienok, aj po takmer troch
dekádach stále čerstvých, akoby to bolo včera, to bol mimoriadne pochmúrny a chladný deň.
Pamätám si, že som sa zobudila do sivého rána, na bubnovanie tučných, ťažkých dažďových
kvapiek dopadajúcich na okno mojej detskej izby. Ďalších zvukom, ktorý sprevádzal (a zrejme aj
spôsobil) moje prebudenie, bol vysokopostavený nárek mojej matky, ktorá preklínala počasie a
horekovala, že bude musieť celý deň stáť po členky v blate. Nasledoval tichší, chlácholivý hlas môjho
otca, ktorého slovám som ale nerozumela.
Pár minút som ešte zotrvala v posteli, užívala som si teplo a pokoj pod perinami a snažila som sa
oddialiť moment, kedy ho budem musieť opustiť. V ten deň som mala narodeniny, ale moja oslava sa
odložila až na nasledujúci víkend – kvôli pohrebu tety Diany, ktorý sa nemohol presunúť na iný deň,
hoci matka netrpezlivo naliehala. Tetini priatelia, ktorý ho organizovali, odmietli ustúpiť a mama
usúdila, že jej neúčasť by ich len potešila, preto sa nakoniec rozhodla prísť za každú cenu – i napriek
tomu, že sa bude musieť stretnúť s tými naničhodnými flákačmi, opileckou spodinou, ktorá predstiera,
že je niečo viac.
Ešte nikdy som na nijakom pohrebe nebola (keď umreli starí rodičia z maminej strany, mala som
len dva roky a mama ma vraj odmietla vziať na pohreb, lebo aj tak tam budú všetci plakať, netreba, aby
tam rumázgalo ešte aj malé decko) a spomínam si, aká som bola vzrušená a vystrašená zároveň. Dobre
som vedela, čo je to smrť – matka bola toho názoru, že je hlúpe zbytočne ma chrániť pred vecami,
ktorým budem jedného dňa aj tak musieť čeliť.
Moja mama bola vždy akási neucelená, plná protikladov; niekedy tak strašne úzkoprsá a
malomeštiacka, ako každá matka zo strednej triedy (hoci až donedávna v našej krajine oficiálne žiadne
vrstvy neexistovali) a inokedy zase až prekvapivo pokroková, moderná a rázna. Vždy však bola silná a
dominantná, týčila sa nado mnou a aj nad mojím otcom, ktorý bol len tieň, akási tichá prítomnosť,
ktorá sa o pozemský svet príliš nezaujímala a len občas prispel nezrozumiteľnými chlácholivými
slovami. Až do matkinej smrti bol spokojný s tým, že riadila takmer všetky jeho kroky; pred pár rokmi
mi prezradil, že mu potom zostávalo viac času na veci, na ktorých mu skutočne záležalo, ako napríklad
na čítaní dobrých kníh, ktoré po páde režimu už nemusel skladovať v pivnici.
Keď som konečne vstala a prišla do kuchyne, mama už bola oblečená a otec čítal noviny (posledné
mesiace odoberal hneď tri druhy novín – každé starostlivo prečítal od začiatku až do konca a potom
porovnal informácie, ktoré mu poskytli, akoby nevedel, ktorým má radšej veriť).
9