„Ale no tak, psst. Z toho si nič nerob, viem, aké ťažké si to mala. Koniec-koncov ja tiež. Obaja sme si
niečo prežili.“
Jemne som prikývla a spomenula som si, ako mi o sebe rozprával Dave. Stal sa anjelom smrti ešte dlho
predo mnou. Keď som prišla, rozprával mi najprv o celej hierarchii, o tom, že naším „šéfom“ je jeden s dé-
monov Thomas a jeho verná služobníčka Catherine, ktorá bola tiež démnokou, no nižšie postavenou, ak
to tak môžem nazvať. Potom však rozprával aj o svojej rodine a o svojom živote smrteľníka. Rozprával mi
o tom, že trpel nejakou psychickou poruchou, ktorú zdedil po svojom otcovi, bol problémové dieťa. Ne-
chcel mi však prezradiť o akú poruchu šlo. Jeho rodina ho videla však ako čiernu ovcu. Nikdy nemal rád
takéto rodinné stretnutia, pretože ho všetci len odsudzovali a nedokázali pochopiť, že bol skrátka zvlášt-
ny. Raz sa však zamiloval a tomu dievčaťu vo všetkom veril. Ona ho však sklamala a zrazu zistil, že sa oňho
zaujímala len kvôli hlúpej stávke. To, že bol Dave zvláštny bolo vidno všade, nie len v rodine, ale aj v škole
a preto bol tiež šikanovaný ako ja. Dave tak prestal veriť. Nedokázal veriť nikomu. Raz, keď sa dozvedel o
podvode jeho dievčaťa, vzal si život. A stal sa anjelom smrti. Väčšinou tí, ktorí spáchajú samovraždu kon-
čia práve ako anjeli smrti. Nikdy sme sa nedozvedeli prečo to tak je, ale dá sa nad tým zamyslieť. Možno
to je práve preto, aby sme si uvedomili váhu ľudského života.
Po jeho príbehu som si uvedomila, že toho máme veľa spoločného. Nikdy sme však k sebe nemali iný
vzťah, ako čisto priateľský. David nechcel od jeho sklamania s nikým naviazať vzťah a ja tiež nie. A aj keby
som chcela, viem, že od Davida by som nič také nedostala. No som rada, že som ho spoznala.
„Rose!“ ozvalo sa odkiaľsi moje meno. Precitla som zo spomienok a uvoľnila sa z Davidovho objatia.
Zažmúrila som do tmy a zbadala som Catherine, ktorá stála na okraji strechy.
„Čo je?“ spýtala som sa nervózne. Catherine si v jemnom svetle pouličnej lampy všimla moju uplakanú
tvár a odfŕkla si. Pohŕdala nami.
„Mám tu pre teba prácu!“ podišla bližšie a podala mi papierik s adresou. Pozrela letmo na Davida. „Tak
čo, ako to šlo, David?“
„Fajn,“ odvetil.
Pozrela som na adresu. Bolo to len neďaleko. „Čo sa stalo?“
„Chlapec sa chcel zabiť. Jeho zranenia nie sú vážne, ale dostala som pokyn, aby bol dnes večer mŕtvy.“
„Ďalší? Čo sa to dnes tým ľuďom porobilo?“ položil rečnícku otázku Dave. Catherine sa na neho zamra-
čene pozrela a pomyslela si zrejme niečo v zmysle: To hovorí ten pravý. Dave zjavne vycítil jej myšlienku a
stiahol sa do úzadia.
„Ale prečo, keď nemá vážne zranenia? Veď má ešte šancu!“ zvolala som nechápavo.
„To nech ťa, láskavo, nezaujíma. Rob čo máš a buď ticho.“ Založila si ruky na hrudi. V čiernom kabáte a
červených šatách pod kolená vyzerala skvele. Mala skvelú postavu a tie šaty ladili s jej ohnivými vlasmi.
„Ale...“ než som však dokončila zmizla v tme. Spustila som beznádejne ruky a pozrela som na Davea.
Stál blízko mňa a tiež sa mračil. Chcel, aby som bola dnes s ním, prežil ťažké dni. A ja som mala mať dnes
voľno. Chcela som sedieť na streche, pozerať na mesiac, ktorý občas presvital cez oblaky. „Mrzí ma to,
Dave.“
„To nič. Budem ťa tu čakať. Držím ti palce.“ objal ma.
„Ďakujem. Budem to potrebovať.“ Vzlietla som do noci a zamierila na danú adresu so zvláštnym poci-
tom. Dúfala som, že to nebude nič také hrozné, že to rýchlo zvládnem. Vedela som, čo mi prinesie smrť
chlapca. Energiu, ktorú potrebujem pre „život“ a zároveň nekonečné pocity viny a smútku. Až na ten dô-
sledok som si myslela, že to prebehne relatívne v poriadku.
Ale to som sa sakramentsky mýlila.
Bol to prelom celej mojej a Daveovej existencie.
15