Mykol plecom, „nie je až taká múdra.“
„Sám tomu neveríš. Je to pre dobro veci. A ja to zvládnem. Len, len mi daj chvíľku,“ dodala.
Pokýval hlavou, ale nakoniec prikývol. „Lepšie sa teda priprav.“
„Koľko?“
„Tridsať,“ povedal hlas.
„Ako dlho?“
„Tridsať,“ znova.
„Držím palce,“ dodal Sean z reproduktorov.
Dvere zacvakli, a ona znova zmeravela. Po líci jej stekali slzy.
„Chybný kód,“ opakoval hlas. „Chybný kód.“
Cítila tú bolesť, cítila ten smútok. Telo sa jej triaslo.
„Krvácaš,“ povedal Sean.
Nechcela to vnímať, nechcela to počúvať. Je to jedno, pomyslela. To zvládnem. Potom sa dám
dokopy.
„Chybný kód,“ zavolal hlas.
„Dvadsať,“ ozval sa Sean.
Pocítila, ako sa jej polámali všetky prsty na pravej ruky. Zakričala od bolesti.
„Nie, ko,“ začal.
„Nie,“ povedala potichu do gombíka. „Nerob to. Tretíkrát to už nedám,“ povedala.
Pocítila ostrú bolesť v nohe a uvidela dlhú železnú tyč. Znova zakričala a spadla na kolená.
„Nemám,“ len pokývala hlavou.
Slzy jej stekali na mramorovú bielu podlahu. Hlas ju sklamal. Telo jej zlyhávalo. Možno to bude
jej koniec. Možno, pomyslela.
Zrazu bolo všade ticho. Hlas prestal kódovať, a ona ležala v kaluži krvi. Sean otvoril ťažké oceľové
dvere.
„Kde si, čo sa to dopekla stalo?“
Opatrne ju zodvihol na ruky. Bola taká ľahká a krehká. Jej telo bolo ľahšie ako pierko. Hebkejšie
ako hodváb a silnejšie ako diamant.
Uložil ju do postele, ktorá ju obalila bielymi závesmi.
„Oddychuj,“ pošepkal a ona zatvorila oči.
6