ja som cítila, akoby mi z chrbta niečo rástlo. Pootočila som hlavu a zbadala svoje krídla. Rástli a boli
čoraz mohutnejšie. Ale neboli biele. Boli čierne ako uhoľ, temné ako smrť.
Anjel smrti je bytosť, ktorá odvádza zo sveta duše, ktoré sú hriešne – a akokoľvek hriešne. Kedysi anjeli
smrti ľudí zabíjali svojím mečom napusteným jedom. No okrem sveta živých sa vyvíjal aj tento svet,
takže namiesto meča stačil bozk. Mnohým by sa to mohlo zdať nechutné, ale anjel smrti tak prijíma
energiu smrteľníka, ktorú potrebuje, aby mal zase on energiu, a zároveň tak otrávi smrteľníka a jed
ho zabije.
To všetko mi silueta povedala. Krídla na chrbte mi oťaželi a dlho som si odmietala pripustiť, čo sa
práve udialo. Zdalo sa mi to paradoxné, aby som za vraždu ďalej zabíjala, no silueta na to len
odpovedala: „Práve v tom to je, milá Rosalie. Neskôr si uvedomíš váhu ľudského života, a bude to pre
teba dostatočný trest.“
Svetlo pomaly pohasínalo a silueta sa strácala. Rozbehla som sa za ňou s krikom: „No tak, počkajte! A
čo mám teraz robiť?“
„Choď do starého domu na okraji mesta, je tam niekto, kto ti pomôže a všetko ťa naučí. A s lietaním
si nerob starosti, pôjde to veľmi ľahko, uvidíš.“
A vtedy všetko zmizlo.
Ocitla som sa v kúpeľni. Pozerala som na svoje mŕtve telo a pohľad mi skĺzol aj na zápästie. Pozrela
som na svoje zápästie a všimla som si, že na rozdiel od mojej mŕtvoly, je rana zahojená a žiarila na
ružovo. Nezbadala som na rukách ani modriny od Sophie. Moje čierne tričko s dlhým rukávom bolo
čisté a rovnako tak aj džínsy.
Všimla som si však, že okolo mojej mŕtvoly stojí moja uplakaná mama a dvaja policajti. Nikto si ma
nevšímal, no napriek tomu som rýchlo vykĺzla z otvorených dverí. Musela som však stiahnuť svoje
krídla, inak by som sa tam nezmestila. Vyliezla som otvoreným oknom do noci a vzlietla.
Ani som si to neuvedomila. Bola som tak zžitá s krídlami, akoby som ich mala celý život. Silueta mala
skutočne pravdu. Šlo to ľahko, a ja som sa ocitla nad mestom. Cítila som vo vlasoch ľahký vetrík, no
nebola mi zima. Nič som necítila. Bola som... slobodná. Tak som sa vtedy cítila.
Bolo to všetko také náhle. Bola som obyčajné, hoci chudobné, osemnásť ročné dievča, a zrazu sa
zbehlo toľko vecí. Som anjelom smrti. A možno som vo vašich očiach klesla ako vrahyňa a napokon
ako služobníčka diabla, no napriek tomu verím, že si prečítate môj príbeh. Skutočne som si uvedomila
váhu ľudského života.
Mojím trestom bolo trpieť a nenávidela som sa za svoje skutky, a to, čo sa zo mňa stalo, no takúto vec
už nemožno len tak jednoducho zmeniť.
Práve preto vám chcem vyrozprávať tento príbeh. Aby ste nikdy neurobili takú chybu, ktorú už
nemôžete napraviť.
Volám sa Rosalie, no všetci mi hovoria Rose. A áno, za to, čo som urobila si odpykávam trest anjela
smrti.
No môj príbeh je ešte len na začiatku...
22