21
Po špičkách som utiekla do svojej izby a zamkla sa. Môj plač bol takmer nezastaviteľný. Nedokázala som sa na seba pozrieť ani do zrkadla. Nevedela som, čo mám robiť. Vedela som, že na slobode dlho nezostanem. Sophie už zomierala a je to čistá vražda. Navyše pred partiou ďalších dievčat.
Posadila som sa v izbe na posteľ, ktorú som mala úhľadne popravenú, pokrčila som kolená a hlavu sklonila medzi ne. Slzy mi zmáčali tričko. Vložila som si tvár do dlaní a pokúsila sa utrieť si slzy, a ako-tak sa upokojiť. Všimla som si na mojich rukách malé fliačiky krvi.
Mlčky som si ich prezerala a uvažovala, čo mám urobiť. Nechcem ísť do väzenia, preblyslo mi vtedy hlavou. No ako z toho potom utiecť? Zrazu sa vo mne ozval nepokojný hlas: Jediným riešením v tvojom prípade, je smrť. Bola som celkom vydesená tým hlasom a myšlienkou. Smrť? Nechcela som zomrieť. No čím dlhšie som uvažovala, tým to bolo čoraz jasnejšie.
Naozaj, jediným útekom je smrť. To som nevedela, ako som sa mýlila.
Vyliezla som z postele a prešla do kúpeľne hneď vedľa mojej izby. V malom dome bolo stále ticho a tma. Zatvorila som za sebou dvere, pod zrkadlom som sa prehrabávala poličkami a hľadala žiletku. Inú možnosť som v tej chvíli nemala.
Po chvíli hľadania som ju našla. Tenučká, strieborná a smrteľne ostrá. Práve to som vtedy potrebovala. Vložila som si ju do dlane a pre istotu som zamkla dvere v kúpeľni. Ľahla som si do vane. Slzy mi stekali po lícach, a zišlo mi na um, že som mala napísať list na rozlúčku. Tú myšlienku som však rýchlo zahnala a vyhrnula si rukáv čierneho trička. Snažila som sa zhlboka dýchať, aby som potlačila strach z bolesti.
Ostrú hranu žiletky som najprv jemne priložila k svojmu zápästiu. Znovu som sa nadýchla a vydýchla. Pritlačila som, a posúvala ostrie bližšie k lakťu. Takmer hneď sa mi na zápästí otvorila hlboká rana, ktorá začala prudko krvácať. Znovu som zaryla do kože a vyvalil sa ďalší prúd krvi.
Čakala som na bolesť, no akosi neprichádzala. Namiesto toho som pocítila neskutočnú úľavu. Krv stekala do vane a nasakovala sa do môjho oblečenia. Čím viac krv tiekla, prepadávala som sa do tmy. Pomaly a zároveň tak intenzívne. Keď som sa ocitla v úplnej tme, vnímala som len ticho. Už som nedýchala. Znenazdajky sa predo mnou objavilo krásne, čisto biele svetlo. „ Len poď, Rosalie. Nemaj strach.“ ozvalo sa zrazu, no netušila som odkiaľ. Mala som skôr pocit, akoby sa to ozvalo v mojej hlave. Moje telo sa zachvelo a ja som... vzlietla. Bola som už len duša. Nebola som hmotná bytosť. Moje hmotné telo s tým astrálnym spájala jemnučká, strieborná niť, ktorá žiarila ako nádej v tme.
Kráčala som priamo do svetla, keď sa predo mnou objavila tmavá silueta. „ Som mŕtva?“ spýtala som sa blížiacej sa siluety.
„ Si na pomedzí, Rosalie. Bola si povolaná.“ „ Povolaná? Na čo?“
„ Za skutok, ktorý si vykonala si odpykáš trest v službe diablovi.“ vysvetlil hlas so siluetou, ktorá sa zastavila asi meter odo mňa. Stále som bola v tom krásnom svetle. Uvedomila som si, že to bola skutočne brána medzi svetmi života a smrti. So živým“ ja” ma spájala už len nitka. Hlas však pokračoval: „ Staneš sa anjelom smrti.“
Vydesila som sa, no na druhú stranu, bolo to oprávnené rozhodnutie za to, čo som urobila. Silueta zrazu natiahla ruky, akoby na mňa chcela ukázať. Moje telo bolo odrazu opäť skutočné, hoci niť sa pretrhla a ja som pocítila prudký závan chladu. Začal ma však páliť chrbát. Tá bolesť silno pulzovala a
21