20
Sophie ma však neustále osočovala, nenávidela ma z neznámeho dôvodu. Možno práve preto, že som bola chudobná? Vari chcela mať svet bez takýchto trosiek? Dôvod už nikdy nezistím, no viem, že som jej posmech a nadávky znášala veľmi ťažko.
Malé mestečko, v ktorom som žila, sa hemžilo klebetami o mojom otcovi a o mame. Ba aj o mne. Všetci samozrejme vedeli, kto bol môj otec. A väčšina si myslela, že budem podobná jemu.
Práve jedného dňa sa stalo, že som už ten výsmech nezvládla. Mala som krúžok ručných prác a Sophie prišla k mojej lavici, zatiaľ čo som sa snažila z papiera urobiť vločku. Postavila sa pred lavicu a prekrížila si ruky na prsiach.
Pohodila blond vlasmi a odfŕkla si: „ Tss, to sa ešte odvážiš chodiť po svete s tým, ako vyzeráš?“
Snažila som sa ju ignorovať. Vrela vo mne krv, no ani som sa na ňu nepozrela, a ďalej vystrihovala ornamenty z papiera. Ani som nepostrehla, kedy odišla, no viem, že mi stále dýchala na krk.
Keď som po hodine odchádzala tmavou uličkou pri škole, znovu ku mne prišla aj s partiou ďalších dievčat. Z ničoho nič ma začali mlátiť. Po niekoľkých ranách som spadla na špinavú, zablatenú zem, zvierajúc na hrudi svoju tašku, z ktorej začali vypadávať knihy a ďalšie veci, ktoré som potrebovala na krúžok. Kopali ma a mlátili, akoby som bola najväčší vyvrheľ na svete. Nikde nikoho nebolo. Všade bola tma, len pouličná lampa na konci uličky jemne poblikávala. Bola zima, a podvečer už bývala tma.
„ Pomoc!“ snažila som sa vykríknuť. Avšak nepomohlo mi to. Naopak, dostala som ešte viac. Nevedela som si predstaviť, ako dlho to vydržím, a ako dlho ma budú ešte biť. Celé telo ma bolelo.
Videla som nad sebou Sophiu, ktorá kopala najviac, a svoj ihličkový opätok mi zabárala do kože. Nazbierala som pár síl a poobzerala sa vôkol seba. Z mojej tašky vypadli aj ostré nožnice. Nahmatala som ich a zovrela ich v pästi.
Keď bola Sophie najbližšie, vyrútila som sa nožnicami oproti jej pľúcam. Ostré nožnice sa zabodli do jej kože, a rana na sivom tričku, ktoré odhaľovala rozopnutá zimná vetrovka, vytvorila tmavý potôčik krvi. Sophie prekvapene vyhŕkla a vzduch sa jej málil. Partia dievčat ju zrazu obkolesila. Sophie umierala. Mojou vinou. Bol to však jediný spôsob, ako sa oslobodiť. Schmatla som tašku a to, čo z nej vypadlo, a bola som odhodlaná okamžite vypadnúť. No otočila som sa na Sophie a zbadala som, že ústa jej zaliala krv. Namiesto stonania sa ozývalo len chrčanie.
A potom som sa rozbehla preč.
Bežala som tak rýchlo, ako mi to len bolesť dovoľovala. Utekala som domov, aby som bola od miesta svojho nezodpovedného činu čo najďalej. V ušiach mi stále znelo jej nezrozumiteľné, bolestné chrčanie, keď nemohla cez krv v ústach vypustiť z hrdla ston. Mesto bolo tmavé a prázdne. Sem-tam sa po ceste rútilo nejaké auto, a vtedy som sa nervózne obzerala, či to náhodou nie je polícia.
Už vtedy som si uvedomila, čo som urobila. Ako zle sa to so mnou môže skončiť. Veľmi som plakala a prosila pána Boha, nech mi odpustí. Nuž, každý človek má právo na život, a ja som ten život práve niekomu vzala. Aj keď mi Sophie ubližovala, toto som urobiť nemala. Slzy vytekali z očí a vzápätí zasychali na mojich lícach, ako rýchlo som utekala domov. Práve vtedy nastal ten okamih, kedy som sa začala nenávidieť. To, čoho som sa dopustila, je neodpustiteľné. Ba aj sebecké. Pomyslela som na moju mamu. Na to, ako ju týmto činom zraním. Hanbila som sa. A mala som za čo.
Keď som dobehla domov, zatvorila som za sebou vchodové dvere, no veľmi potichu. Nikde sa nesvietilo, a tak som si myslela, že mama už spí. Bývala veľmi unavená, a často prespala aj celý deň.
20