21
Po špičkách som utiekla do svojej izby a zamkla sa . Môj plač bol takmer nezastaviteľný . Nedokázala som sa na seba pozrieť ani do zrkadla . Nevedela som , čo mám robiť . Vedela som , že na slobode dlho nezostanem . Sophie už zomierala a je to čistá vražda . Navyše pred partiou ďalších dievčat .
Posadila som sa v izbe na posteľ , ktorú som mala úhľadne popravenú , pokrčila som kolená a hlavu sklonila medzi ne . Slzy mi zmáčali tričko . Vložila som si tvár do dlaní a pokúsila sa utrieť si slzy , a ako-tak sa upokojiť . Všimla som si na mojich rukách malé fliačiky krvi .
Mlčky som si ich prezerala a uvažovala , čo mám urobiť . Nechcem ísť do väzenia , preblyslo mi vtedy hlavou . No ako z toho potom utiecť ? Zrazu sa vo mne ozval nepokojný hlas : Jediným riešením v tvojom prípade , je smrť . Bola som celkom vydesená tým hlasom a myšlienkou . Smrť ? Nechcela som zomrieť . No čím dlhšie som uvažovala , tým to bolo čoraz jasnejšie .
Naozaj , jediným útekom je smrť . To som nevedela , ako som sa mýlila .
Vyliezla som z postele a prešla do kúpeľne hneď vedľa mojej izby . V malom dome bolo stále ticho a tma . Zatvorila som za sebou dvere , pod zrkadlom som sa prehrabávala poličkami a hľadala žiletku . Inú možnosť som v tej chvíli nemala .
Po chvíli hľadania som ju našla . Tenučká , strieborná a smrteľne ostrá . Práve to som vtedy potrebovala . Vložila som si ju do dlane a pre istotu som zamkla dvere v kúpeľni . Ľahla som si do vane . Slzy mi stekali po lícach , a zišlo mi na um , že som mala napísať list na rozlúčku . Tú myšlienku som však rýchlo zahnala a vyhrnula si rukáv čierneho trička . Snažila som sa zhlboka dýchať , aby som potlačila strach z bolesti .
Ostrú hranu žiletky som najprv jemne priložila k svojmu zápästiu . Znovu som sa nadýchla a vydýchla . Pritlačila som , a posúvala ostrie bližšie k lakťu . Takmer hneď sa mi na zápästí otvorila hlboká rana , ktorá začala prudko krvácať . Znovu som zaryla do kože a vyvalil sa ďalší prúd krvi .
Čakala som na bolesť , no akosi neprichádzala . Namiesto toho som pocítila neskutočnú úľavu . Krv stekala do vane a nasakovala sa do môjho oblečenia . Čím viac krv tiekla , prepadávala som sa do tmy . Pomaly a zároveň tak intenzívne . Keď som sa ocitla v úplnej tme , vnímala som len ticho . Už som nedýchala . Znenazdajky sa predo mnou objavilo krásne , čisto biele svetlo . „ Len poď , Rosalie . Nemaj strach .“ ozvalo sa zrazu , no netušila som odkiaľ . Mala som skôr pocit , akoby sa to ozvalo v mojej hlave . Moje telo sa zachvelo a ja som ... vzlietla . Bola som už len duša . Nebola som hmotná bytosť . Moje hmotné telo s tým astrálnym spájala jemnučká , strieborná niť , ktorá žiarila ako nádej v tme .
Kráčala som priamo do svetla , keď sa predo mnou objavila tmavá silueta . „ Som mŕtva ?“ spýtala som sa blížiacej sa siluety .
„ Si na pomedzí , Rosalie . Bola si povolaná .“ „ Povolaná ? Na čo ?“
„ Za skutok , ktorý si vykonala si odpykáš trest v službe diablovi .“ vysvetlil hlas so siluetou , ktorá sa zastavila asi meter odo mňa . Stále som bola v tom krásnom svetle . Uvedomila som si , že to bola skutočne brána medzi svetmi života a smrti . So živým “ ja ” ma spájala už len nitka . Hlas však pokračoval : „ Staneš sa anjelom smrti .“
Vydesila som sa , no na druhú stranu , bolo to oprávnené rozhodnutie za to , čo som urobila . Silueta zrazu natiahla ruky , akoby na mňa chcela ukázať . Moje telo bolo odrazu opäť skutočné , hoci niť sa pretrhla a ja som pocítila prudký závan chladu . Začal ma však páliť chrbát . Tá bolesť silno pulzovala a
21