a vysuniem knôt . Vtedy ma zamrazí druhý raz . Mechanický posluhovač krutého majstra započína svoje kvílenie . Odbíja polnoc .
V tom strašidelnom zvuku moje ruky ešte viac zneistia . Prvým škrtnutím ledva zasahujem škatuľku . Druhé je už presnejšie , ale rovnako neúspešné . Snažím sa sústrediť , no myseľ mi kradne čas . Škrtám znova , keď hodiny odbíjajú po deviaty raz . A iskrička nádeje zapáli plameň .
Opatrne ho prikladám k lampe . Avšak , čím bližšie k nej zápalka je , tým viac plameň slabne . Keď sa konečne dotkne knôtu , čitáreň , mňa i lampu znova pohltí tma . Tak predsa ! Môj koniec , moja skaza ! Tu , v tejto izbe , v zajatí mahagónového monštra , ktoré desí moje podvedomie i vedomie už tak dlho !
Skláňam hlavu , a kým hodiny odbijú posledný raz , chcem sa rozplakať . Načo sú mužom ich hrdinstvá ? Prečo ostať v posledných okamihoch svojho bytia silný ? Veď je koniec . Všetkého ! A kto si bude pamätať , aké boli posledné slová blázna za zatvorenými dverami ? Len démoni a kostlivec . Nikto iný !
Náhla zmena však zastaví moje slzy . Zápalka , ktorú ešte stále držím , sa znova rozhorí . Plameň je slabučký , no predsa ešte nezhasol . Prikladám ho ku knôtu a ten sa ihravo rozhorí .
Záchrana ! Spasenie ! Z pazúrov matky tmy a stvorení z nej zrodených som predsa vykúpený ! No svetlo žiari rovno na monštrum , ktoré ma väzní , a pripomína mi , že nie som ani zďaleka v bezpečí . Mahagónové dvere sa nepoddajú , kým ma neopustí život , alebo aspoň myseľ .
Na prstoch zacítim náhlu bolesť . Pustím zápalku a tá pri dopade na stôl zhasne . Prsty ma pália , na pokožke sa vytvoril sčernený povlak . Snažím sa zmierniť horúcu stopu slinami . Nepomáha to .
Rozhliadam sa po izbe a nachádzam dlhodobého dôverníka . Rozvážne ma privoláva zo stolíka vedľa kresla . Pohár tokajského zaiste zmierni utrpenie a utíši moje rozrušenie . Siaham po ňom a ochotne hltám . Potom sa rozhodnem vyhľadať úkryt v kresle .
Tmavé mraky sa nachvíľu rozostúpia a odhalia ponurý mesiac . Dorastá do najnevľúdnejšej podoby , ktorá dodáva nášmu bezmennému mestu melancholický šat . Potom ho opäť pohlcuje čierňava . Čoskoro v nej mizne i Veľký voz a zvyšok hviezd . Bez jeho pomoci toto miesto nikdy neopustím . Stane sa teda nevyhnutne mojou hrobkou .
Pohodlie kresla upokojiť vyrušené nervy nezvláda . Snažím sa aspoň krotiť triašku , ale ani najlepšie víno na ňu nemá účinok . Azda preto , že jej pôvod siaha ďaleko za hranice tohto sveta . Pramení z ohavných priepastí neznáma . Klíči v temnote mysle . Ani v najhlbšom spánku nemožno uzrieť jeho korene .
Svetlo zabliká a upozorní ma na strašnú spomienku . V lampe je málo petroleja ! Prehľadal som bielizník i zásuvku stola . Medzi knihami náplň do lampy určite nenájdem . Čo so mnou bude , ak ma voči obchádzajúcim mátohám nebude chrániť všemohúce svetlo ?
Beriem do ruky jeho jediný zdroj a podujímam sa preskúmať čitáreň . Kreslo s podnožkou a stolíkom nemajú kde ukryť nijaké tajomstvo . Zdvíham teda Melmotha zo zeme a prechádzam k pracovnému stolu na opačnej strane steny . Lampu umiestnim tak , aby svietila na celý jeho povrch , a pokladám naň knihu .
20