Podišla bližšie s vášňou na perách, bozkal ju znova, zas a zas, kým neprišiel jej čas. Roztúžený,
korzet rozviazal a pod ním dýka, on prekvapene si stal. Žena s úsmevom ju tasila, do holej hrude mu
ju vrazila.
„Ty sviňa bez srdca, čo syna som ti povila. Teraz ti dobrá som, keď za dámu som sa odela? Zhynieš
s tým vedomím, že nenávisť v srdci mám, ale odplatila som sa, tak ako sa podľa mňa má. Teraz budem
mať svoju spravodlivosť i synovi to urobí zadosť.“ Hľadela do očí, život z nich plynul, dúfala vo vinu,
priznanie jeho zločinu, no on v nej nespoznal tú mladú dievčinu.
Odišla domov, syna si chovala, keď na dvere zaťukal miestny správca zákona.
„Slečna, vy znali ste pána toho a toho?“
Smelo mu ona prikývla a dieťa si k hrudi pritisla.
„Vraví sa, že dieťa je jeho, no nepriznal sa.“ Smutne naň pozrela a len nemo to priznala. „To je
jasný motív, zločin tu možno stal sa. Ten pán je mŕtvy, neďaleko ho zabili. Neboli ste to náhodou vy,
čo život mladý ste skántrili?“
„Ako by mohla som, mladý pán? Veď na rukách ešte len dojča mám. Verte mi prosím, ja som
nemohla, na tom večierku som ani nebola.“
Strážca uznal jej argument a pred zákonom pustil ju bez viny, to dieťa zradcu, bolo jej najlepším
alibi.
17