V LASTNÁ TVORBA
Autor: Raven J. Clark
Nevinné alibi
Na srdce sa nehľadí, neberú naň ohľady, možno preto som do rúk vzala opraty.
V ten večer prišla som ako každá iná, do hodvábu odetá, bielym zlatom zdobená. Nikto o mne
nemal páru, že vybrala som sa na ich oslavu.
Páni i dámy, elegantní ako pávy, vlnili sa v rytme tanca a ja nervózne hľadala toho pána, čo
nazývala som v srdci zradca.
Preplavila som sa skrz davy a hľa, tam na mňa hľadí. Šampanské v ruke, pohľad jedovatej mamby.
Opätovala som ho so stoickým postojom, pod ním oheň, že by ľahol ihneď popolom.
Podvihol čašu na pozdrav ku mne, za ním skrytý úmysel plný vášne. Cítila som tú jeho túžbu, tak
ako kedysi tú svoju vlastnú. On ma však opustil, bola som hračkou, teraz sa baviť chce, byť znova
mačkou. A ja myš bezmocná mala by som byť, mala by som sa ním znova nechať pohaniť.
No dnes večer nie, dnes je deň pomsty, noc je mladá a ja mám času nazvyš. Budem hrať tú hru
zvrátenú a nenechám ho na pochybách, že prijímam pozornosť jeho nechcenú.
Krúžili sme po sále hodiny, on v spoločnosti obľúbencom, ja nenápadným vydedencom.
Úsmevy dám ma nenechali na pochybách, chceli ho, ale teraz jeho cieľom bola iná.
Nenápadne po mne hádzal očkom, nespoznal ma, ja som hanblivo uhýbala inam. Odvracala zrak
ako pravá dáma, no pod povrchom vo mne zúrila dráma.
Tragédia moja písala sa už pred rokom, keď ten pán prinútil ma nehou stať sa jeho otrokom.
Dedinská hus, čo verila v lásku a on ju opustil, vraj aby našiel spásu. Prisahal návrat, preto nechala ho
ísť, no on neobťažoval sa už viac prísť.
Opustená a zhrozená, taká som zostala, keď ukázalo sa, čo je on za zradca. Mohla som si len
gratulovať, že dieťa naše nebude mať možnosť si pochovať. Lebo tak sa stalo, že donosila a povila som
ho, nášho syna mileného. Za neho i za seba, musím teraz pomstiť sa.
Požičala som si najlepšie šaty, od dámy čo podobne s ním obišla, no ona aspoň bez dieťaťa z toho
vzťahu odišla.
Ja som toľko šťastia nemala, ako slobodná matka nemanželského dieťaťa som sa zrodila. A teraz
som tu a chystám si svoju odplatu.
Po polnoci už nebolo pochýb, že o mňa celý večer stojí. Do výklenku zašla som nech naberie
odvahu, podišiel ku mne a vyslal jasnú správu.
Pokynul rukou tej mladej dáme, neznámej kráske, z ktorej oči nespúšťal stále. Do tmavej
miestnosti kde nik rušiť nebude, tam on s ňou noc tráviť chcel, ešte netušil, že z toho samotného nič
nebude.
16