„Chcel som ti povedať, že nie si sama. Že to nakoniec prejde, aj keď to znie ako strašné klišé, čo ti
hovorí každý. Ale je to fakt pravda. Nie je to výmysel z motivačnej literatúry. A ešte som ti chcel
povedať... že možno len potrebuješ vedieť, že pri tebe niekto stojí, že v tom fakticky nie si sama.“
„Neviem... čo na to povedať,“ riekla som po dlhej chvíli ťaživého ticha.
„Nemusíš nič. Len som chcel, aby si to vedela,“ odvetil a chystal sa na odchod.
„Počkaj,“ zastavila som ho. „Ešte nechoď.“
O tri mesiace neskôr
Sedela som spolu s Adamom na lavičke v parku a pozorovali sme oblohu. Sedela som mu na
kolenách a spoločne sme sa objímali.
Chvíľu sme sa rozprávali, smiali sa spolu.
Aj ja som sa smiala.
Moja depresia bola preč.
Zrazu mi prešiel palcom po jazve, ktorá mi zostala po nehode po vianočnom večierku, na ktorom
som bola, hoci si to nepamätám.
Užívala som si jeho dotyk.
Potom som prelomila ticho a povedala: „Vieš, že si mi vtedy asi zachránil život?“
„A urobím to pokojne znovu. Keď spadneš, chytím ťa. Aj tisíckrát.“
„A miliónkrát?“
„Aj miliónkrát.“
15