„Nie, asi... neviem. Nebola som na tom večierku,“ odmlčala som sa, zatiaľ čo mi neznámy pomáhal
posadiť sa. „Aspoň myslím...“
Hľadela som na tabuľu s názvom baru. Bola som absolútne dezorientovaná a netušila som, čo sa
ten večer dialo.
Vnímala som len bolesť. Fyzickú a aj psychickú. No tá nikdy neprestávala. Fyzická však bola nová.
Dotkla som sa hlavy, pretože ma veľmi bolela. Moje prsty však nahmatali niečo vlhké a cítila som
pod nimi narušenú pokožku. Pozrela som sa na prsty a boli celé od krvi.
To ma vyľakalo a chcela som sa postaviť na nohy. Neznámy ma však zastavil.
„Pokoj, pomaly. O chvíľu príde záchranka a ošetria ti to.“
Pozrela som mu do tváre. Mal mokré vlasy od snehu a niektoré vločky sa mu na nich ani nestihli
topiť. V očiach mal obavy.
„Ďakujem,“ zamumlala som. „Ďakujem... Ako sa vlastne voláš?“
„Adam.“
„Ďakujem ti, Adam, za pomoc.“
Záchranka prišla o pár minút. Musela som ísť na šitie. Neznámy, teda Adam, sa so mnou rozlúčil
a už som sa viezla do nemocnice. Ranu na hlave mi zašili a nechali ma tam na pozorovanie, pretože
som mala ľahší otras mozgu.
Na druhý deň som bola úplne triezva. Hlava bolela nielen po víne, ale aj po úraze. No už som si
dokázala matne vybaviť, čo sa stalo. A Adama som nevedela pustiť z hlavy. Po vizite mi sestrička
ohlásila návštevu. Nečakala som to. Rodinu mám niekoľko kilometrov ďaleko. V tomto meste
študujem a bývam na internáte s Natáliou. A pochybovala som o tom, že by Natka vstala tak skoro a
že by vôbec vedela, čo sa so mnou stalo.
Dvere izby sa otvorili a zbadala som známu tvár. Oči plné obáv, vlasy prilepené k čelu kvôli
sneženiu, ktoré neprestávalo.
Adam.
„Ahoj,“ pozdravil ma a mierne sa začervenal.
„Ahoj.“
„Dúfam, že nevadí, že som sem tak vtrhol. Ale zaujímalo ma, ako sa máš a či to už je lepšie.“
Usmiala som sa a hneď na to sykla od bolesti. „Mám sa lepšie, ďakujem.“
„To ma teší,“ odmlčal sa a hľadal slová. „Videl som ťa včera už predtým, než si spadla. Šiel som po
ulici a všimol som si, že sedíš na obrubníku a plačeš. Išiel som pomaly k tebe. Chcel som ťa utešiť,
pretože si mi pripomenula mňa samého. Videl som, že si na dne. A chcel som ti povedať, že aj ja som
bol v sračkách. Prepáč za výraz. A potom si chcela vstať a spadla si. A... preto som prišiel sem, aby som
ti povedal, to, čo som chcel povedať včera.“
Zostala som naňho ticho pozerať. Už nestál medzi dverami, ale opieral sa rukami o čelo postele.
Čakala som, čo povie.
14