Kým som dorazila dole , boli už chalani obsypaní omrvinkami a Jack vyzeral ako škrečok , ktorý si robí zásoby . Svoje úsilie zjesť čo najviac zdvojnásobil , keď ma zbadal prichádzať .
„ Môžeme ísť ?“ spýtala som sa a Ren okamžite vstal . Decentne sa s Alice rozlúčil a potiahol napchatého Jacka za ruku , aby ho odtrhol od sladkostí . Ten nemohol rozprávať , a tak Alice zamával na rozlúčku , zatiaľ čo sa potkýnal , keď ho Ren ťahal okolo nej . Videla som ešte , ako srdečne sa Alice usmieva pri pohľade na našu malú partiu , a potom som sa za dverami konečne zhlboka nadýchla a zhodila zo seba rodinné putá , ktoré ma inokedy tak pevne zväzovali .
„ Tak , aký si dnes mala deň ?“ opýtal sa prežúvajúci Jack . „ Ako každý iný , neobyčajne nudný ,“ odvetila som .
Vykročili sme na ulicu a cestou do centra mesta sa zhovárali o svojich dnešných trapasoch . Prirodzene , väčšinu z nich mal na svedomí Jack . Na tréningu sa potkol a kvalitne zložil k zemi svojho kolegu , prisahal však na zásah vyššej moci , čím úplne poprel akúkoľvek svoju vinu . Jeho bežecký čas sa akýmsi zázrakom zlepšil o dve stotiny sekundy , čo pripísal našim ranným rýchlotulkám . Bol na seba za to mierne zlepšenie taký hrdý , že som nemala to srdce vziať mu to . Za to Ren sa s ním nemaznal a nič mu len tak nedaroval . Veselo si ho doberal a uvoľnene sa smial .
Naozaj je dnes deň ako každý iný , ale s tými dvomi , je o poznanie veselší .
***
Na večer sa s nami Ren rozlúčil a zamieril na brigádu , ktorú si našiel v neďalekej večierke . S Jackom sme osameli a s poslednými slnečnými lúčmi za chrbtom sme sa vliekli čoraz opustenejšími ulicami k miestu , ktoré som nazývala svojím domovom .
Boli sme neďaleko , keď som kútikom oka zahliadla niečo , čo ma upútalo . Vyzeralo to ako temná postava krčiaca sa v tieni neďalekých stromov . Zastavila som a zahľadela sa tým smerom . Jack urobil ešte niekoľko krokov , no keď si uvedomil , že nekráčam , zastavil tiež . „ Chloe , deje sa niečo ? Vyzeráš , akoby si videla ducha .“
Zvrtla som sa k nemu , a potom pohľadom preskočila späť , no nič som nevidela . Napadlo mi , že to bola len hra tieňov . Môj mozog sa rozhodol vyhodnotiť to ako neškodný zážitok , a tak sme pomaly kráčali ďalej .
Dom bol na dohľad a Jack sa mi snažil nešikovne prerozprávať vtip , ktorý počul v škole . Výborne som sa na jeho snahe bavila . Potom som pozrela priamo pred seba a moju pozornosť upútala tmavá silueta postavy , ktorá stála pred mojím domom , a prisahala by som , že hľadí na okno do mojej izby .
Za normálnych okolností by mi to bolo jedno , ľudia si občas náš elegantne vylepšený dom prezerali , no tentokrát to bolo iné , príliš intenzívne .
Inštinktívne sa mi zježili jemné chĺpky na zátylku a spomalila som . Vlastne som takmer nekráčala a so zlou predtuchou visela pohľadom na siluete . Jack sledoval môj pohľad a zastal , pričom ma chytil za ruku , aby som urobila to isté . Pozrela som sa na neho a sledovala jeho znepokojený profil .
„ Chloe ,“ prehovoril tak potichu , že som ho sotva počula . Jeho hlas ani nebol jeho hlasom . Ľadový pokoj a autorita , s akou vyslovil ďalšie slová , mi k nemu až do tejto chvíle nepasovali . No keď zazneli
19