Vždy , keď sme zastali pred domom , tak ako teraz , sa mi zovrel žalúdok v iracionálnej obave , že ich už neuvidím .
Nemohla som chodiť do školy , lebo otec trval na individuálnom vzdelávaní . V susedstve som si nikdy nedokázala nájsť priateľov , lebo sme sa neustále sťahovali , a toto bolo po prvý raz , čo sme niekde zakotvili na dlhšie ako dva roky , a našla som niekoho komu som sa mohla zdôveriť a vyplakať sa mu na ramene .
Cítila som , že o nich nemôžem prísť a myslela na nich na oboch s pocitom , ktorý hraničil s láskou . A možno to aj bola láska , lebo tá má mnoho podôb . No zároveň som si bola vedomá ich príťažlivosti , a bola pevne rozhodnutá nepodľahnúť jej . Vzťahy ničia priateľstvo , a tomu som sa potrebovala vyhnúť .
Obaja mi zamávali na rozlúčku , no ako obyčajne , ešte som nebola pripravená vkĺznuť do domu a stratiť ich z dohľadu , a tak som sa dívala , ako odchádzajú a doberajú si jeden druhého .
Také jednoduché a obyčajné . Kiežby som mohla žiť tak ako oni . Škola , krúžky , nejaká tá brigáda a domov . Bolo by pekné mať aj iných priateľov . Možno kamarátku mimo nášho malého dôverného kruhu , ktorej by som sa mohla zveriť s trvalou obavou , že Jacka a Rena už nikdy neuvidím .
Otočila som sa ku vchodovým dverám a s povzdychom vošla dnu . Čo bolo vlastne rovnaké ako prejsť Hviezdnou bránou do nového sveta . Za týmito dverami sa skrýval prepych číhajúci na každom rohu . Súkromný učiteľ Roland Baxley , ktorý už isto iste pochoduje v knižnici a preklína deň , keď sa rozhodol privyrobiť si na dôchodku ako súkromný učiteľ . Naša gazdiná Alice , ktorá všetko večne upratuje a zbožňuje varenie . A neustále zaneprázdnení rodičia , ktorým na živobytie zarába i vlastné meno .
Odtrhnúť sa s Renom a Jackom sa pre mňa stalo dôležitým rituálom normálnosti , ktorý mi má pripomínať , že i ja som len človek , a ktorý mi , na počudovanie , rodičia tolerovali .
„ Kto vyhral dnes ?“ opýtala sa ma Alice bez pozdravu , a popritom veselo prachovkou ometala už vyleštené sošky a staré vázy .
„ Ja ,“ usmiala som sa zoširoka .
„ Šikovné dievča ,“ zaškľabila sa na mňa spôsobom , ktorý by moji rodičia považovali za nevhodný , no bolo z neho cítiť vrelú hrdosť .
S úsmevom na tvári som vybehla do svojej izby a opláchla sa v priľahlej kúpeľni . Potom som zazrela na šatník s luxusným oblečením a znechutene pokrčila nosom . Mamka mi oblečenie obmieňala každých pár mesiacov , aby bol vždy zriadený podľa najnovšej módy .
Túto sezónu , zdá sa , bola v kurze modrá , lebo sa to tam ňou hemžilo ako švábmi v špinavej kuchyni . Vo svojej podstate to však bol krok dobrým smerom , modrá mi šla k očiam , podtrhovala belaso odfarbené vlasy a nebola to ružová . Vďakabohu , všetko , len nie ružová ! Ale na čiernu sa táto farba aj tak nechytala .
Prikročila som k šatníku a navliekla sa do šiat námorníckeho štýlu v kráľovskej modrej s bielym golierikom . Túžobne som sa zahľadela na obnosené tričká a pohodlné tenisky z MOJEJ strany , a s povzdychom siahla po sandáloch , ktoré sa stali akýmsi kompromisom medzi teniskami a topánkami na vysokej platforme . Na opätkoch som totiž bola až neuveriteľne nemožná a nemala som chuť zlepšovať sa v niečom , čo mi do života nedá viac ako optické predĺženie nôh .
17