Sergej si tľapol po hlave. „Práveže viem. Je to mačka, má štyri nohy a chvost. Ale ak si náhodou
prišiel na nejaké jej superschopnosti, ktoré ľudstvo doteraz prehliadalo, tak smelo do toho. Som
zvedavý.“
Natešený Bzin položil mačku na zem, pár centimetrov od nich a pustil ju. Netrpezlivo čakal na
Sergejovu reakciu. „Tak?“
„Tá mačka leží na zemi, rozťahuje sa... počkať, teraz sa prevaľuje na chrbte a teraz už ide k nám
a otiera sa nám o nohy,“ komentoval jej pohyby.
„Veď práve!“ zvýskol od nadšenia Bzin a v očiach sa mu zračilo dojatie. Konečne sa s niekým
podelil o svoju radosť. „To je také rozkošné, že sa nad tým musí každý pozastaviť.“ Čupol si a prešiel
po jemnom chrbte. „Ty moja zlatá mačka, ňu ňu ňu.“
„Sme v riti,“ ukončil Sergej akciu tajná zbraň. „Rád zlatej pampelišky je neodvratne stratený a ja s
ním.“
„Ver mi, že nepozemšťania sa z tohto za tie dve a pol hodiny dototo,“ kývol rozhodne hlavou Bzin
a vzal si mačku do náruče. „Určite to zaberie. Akože som Elain. A to by som povedal, že na tejto
modrozelenej opache nenájdem nič, čo stojí za to.“
„A to si ešte nevidel tigra,“ sarkasticky poznamenal Sergej a vybral sa smerom k zadnému východu
budovy, pretože okrem beznádeje mu začínala byť aj zima. Navyše mu hodinky na rukách odrátavali
posledné minúty do jeho prvého moderátorského vstupu.
„Tigra? A to je čo? Tá tigra?“ nasledoval ho Bzin s mňaukajúcou mačkou v náručí.
„Tiger. Veľká mačka. Proste toto čo máš,“ otočil sa na neho a ukázal na čiernobiele klbko, „len
v inej farbe a o dosť väčšie.“ Rukami znázornil veľkého tigra.
„Ty si zo mňa robíš mosak, že? To nemôže byť pravda, že taká veľká mačka...“ nedokončil Bzin,
pretože sa zamyslel. „Aj ten tiger je taký rozkošný?“
„Ten ťa zhltne na večeru, teda teba si nechá aj na raňajky,“ premeral si ho pohľadom a prstami
zavadil o kľučku dverí. „Poďme vyskúšať tú tvoju tajnú zbraň. Aj tak už nemám čo stratiť.“
Na pódiu sa zhaslo, čo bolo signálom, že je čas. Vytrasený Sergej s pachuťou zvratkov v ústach sa
vynoril spoza opony a so širokým úsmevom sa spolu s pribúdajúcim svetlom približoval k okraju
pódia. Po pár vetách privolal Bzina, pretože bez neho či s ním, aj tak to už nemalo cenu. Bzin sa zhostil
slova a na prekvapenie sa žiaden tvor v hľadisku nesťažoval. Akonáhle sa pustila mačka na pódium,
nepozemšťania prestali doslova dýchať a bolo počuť iba pazvuky vyjadrujúce úžas. Ľudia síce nemali
z programu nič, ale boli fascinovaní reakciami nepozemšťanov, a nikto z nich neprotestoval. Sergej
neveriacky sledoval tvory, ktoré vstávali a chodili sa na mačku pozrieť zblízka. Bzinov veľavravný
pohľad mu potvrdil jeho slová predtým: Určite to zaberie. Akože som Elain.
Po galavečeri bol čas na odchod. Bzin sa po predstavení čiernobielej huňatej gule už nezbavil.
„Chcem si ju zobrať so sebou. Musím ju ukázať aj u nás. Budem sa snažiť ju adaptovať na naše
podmienky,“ vedecky prehováral Sergejovi do duše, hoci vedel, že bez nej by to už nebol on. Pradenie,
ktoré mačka robila, mu šteklila vnútro a rozžarovalo ho.
12