sme sa iba nechali obmývať vlnami, ktoré boli dosť vysoké a aj divoké. Bola to sranda a jasné, že som
si olízala ruku, aby som si overila, že tá voda je slaná. A je! Čuduj sa svete. Potom sme sa zase vycapili
na piesok, potom ešte jedno kolo vo vode a opäť slnenie. Keď nám už bolo dosť, boli sme vyhriati od
slnka, vyfúkaní od oceánskeho vetra, zašli sme na hotel, kde som v kúpeľni zistila hrôzostrašnú vec.
Celú zadnú časť tela... úplne celú - od krku po lýtka - som mala červené ako paprika. Ešte nikdy som
nezažila takéto opálenie, aby som bola spálená aj pod kolenami.
prírodná rezervácia
Utah Beach ako pláž
Múzeum v Quinéville
Ja viem, v mojom veku by som už mohla mať rozum. Ale asi si treba niektoré veci občas
pripomenúť. Na moju obranu, pri tom vetre na pláži si človek neuvedomil, že až tak pečie. Našťastie
som bola aspoň taká duchaprítomná, že som mala na hlave šatku a nedostala som ešte k tomu aj úpal.
Aj napriek môjmu postihu sme zašli do mestečka do miestneho múzea World War 2 Muzeum,
kde bola zaujímavá expozícia postavičiek z tohto obdobia. Niečo ako zberateľské verzie lego
panáčikov, len títo boli o pár cm väčší.
Večer mi musel frajer robiť mokré obklady, lebo som bola KO. A áno, nasledujúci deň sme mali
cestovať do poslednej destinácie - Paríža. Obávala som sa tej cesty autom. A nie, nemali sme kde kúpiť
krém, pretože v mestečku ani poriadny obchod nebol alebo skôr, nebol otvorený v normálnom čase.
Kaštieľ v Quinéville
kostol v Sainte Marie du Mont
zrúcanina pred kaštieľom
19