„Ja neviem. Je zadaná a ja som sa s ňou viac nerozprával ako rozprával. Toto nie je skutočné.“
„A čo je? Presne o tomto spievame. O tomto skladáš songy. Songy, ktorým verí milión ľudí. Tak sa
pozbieraj a vyhľadaj ju.“
„Je zadaná!“
Rebeka však len nechápavo pokrútila hlavou: „Nespievaš náhodou o tomto v tej tvojej, ešte
neupravenej, verzii “Znamenia”?“
Roman zakričal a pozrel prísne na sestru: „Pochop to. Nie je pre mňa. Preboha, ani nechcem aby
bola. Nebudem sa do tohto miešať,“ zavrčal.
„No ako myslíš. Tak sa daj dokopy a priprav sa na koncert,“ dodala.
Jemne prikývol. Nemal záujem o koncert, a bolo mu jedno, že nastal Nový rok. Bolo mu jedno, že
za to dostanú prachy. Chcel pokoj.
Auto pristavilo pri obrubníku, a Roman nastúpil do auta. Stále bol otrávený a chýbajúca bunda,
ktorú mu Sára nevrátila, mu k outfitu nepomohla. Roman si sadol na sedadlo spolujazdca a pozdravil
svojho brata. Jeho brat na neho úskokom pozrel, ale mlčal. Vedel, že s ním nebude žiadna reč. Má
svoje problémy. A vedel, že ak by do neho rýpal, len by to bolo horšie.
„Hudbu?“
Roman prikývol: „Ty si nekopneš?“
„A mal by som?“
Roman pokrčil ramená: „Rebeka si kopla.“
„Chce pre teba to najlepšie,“ povedal, „možno má pravdu. Ale to ja neviem. Vieš ako som na tom
s babami. Jedna noc a stačí.“
„Byť tak tebou,“ prehodil ironicky.
Roland sa však rozosmial: „Prestaň trepať. Nepomyslel si, že večierok bol znamením?“
„Aj ty,“ prekrútil Roman očami a jedným dychom dodal, „znamením?“
„Ako si tam veľmi nechcel ísť?
“Veľmi,“ odpovedal Roland za svojho brata. „Nakoniec si zbadal ju. Bol si ako vymenený. Skákal
si, tancoval si. Už dlho som ťa takého nevidel. Ako gorila, ktorá ukazuje, že na to má.“
„Cha cha cha cha,“ povedal Roman.
„Len popremýšľaj, či to naozaj nebolo znamenie.“
„Obaja vieme, že niečo také ako znamenie neexistuje.“
Roland mykol plecom: „Rebeka by ti to vyvrátila. A ty máš o tom pieseň. Ale ako chceš.“
Roman si užíval hodiny, chvíle, strávené na pódiu. Chvíle, kedy k nemu všetci vzhliadali, a on si
tie pohľady užíval. Užíval si tie vreštiace ženské, koncerty, ktoré mali dušu. Tento však do nich
nepatril. Bola to ďalšia nudná párty, ktorá sa rozhýbavala veľmi pomaly, a on nechápavo pozrel na
sestru. Tá sa na neho zmätene pozrela a na bubny zahrala prvé tóny. Roman začal po chvíľke do toho
spievať, ale hlas mu občas poskočil. Čo to s ním je? Zavrčal na sám na seba.
„Náhodou to bolo v pohode,“ povedala jeho sestra.
7