„Počula si ma? Znel som ako stredoškolák. Taký hlas som nemal,“ pokrútil hlavou a buchol do
stola, „idem sa vyvetrať.“ Roman vyšiel na balkón a nechal, aby mráz naplnil jeho telo. Aby mu upokojil
telo a nervy. Mráz mu zašiel až do kostí a striasol sa chladom. Ale ešte sa nechcel vrátiť. Bol vďačný,
keď za sebou počul buchnúť dvere a na pleciach pocítil teplú bundu. Bundu, ktorú veľmi dobre poznal.
Okamžite sa otočil a pozeral do veľkých modrých očí, ktoré boli v kontraste s ryšavými kaderami.
Ktoré splývali pri jemnej tvári, ktorá sa usmievala.
„Naposledy som ti ju zabudla vrátiť.“
„Sára?!?“
8