V LASTNÁ TVORBA
Autor: Maťka Holotňáková
I don´t wanna miss a thing
Hľadel do tmy, sediac na posteli vnímal jej plytké dýchanie. Pokojne spala vedľa neho, na kilometre
vzdialená jeho skutočnému svetu. Ponorená vo vlastnom svete s úsmevom na čerešňovočervených
perách. Vždy sa mu takto páčila, robilo ju to krajšou, ale aj zraniteľnejšou. Vtedy ju mal potrebu
chrániť.
Usmial sa, aj napriek jeho nespavosti bol spokojný, oddýchnutý a hlavne šťastný. Každú takúto
chvíľu si vychutnával ako najviac to len šlo. Kedykoľvek sa mohlo stať čokoľvek a on nechcel prísť ani
o jedinký moment s ňou. Dobre vedel, že ju môže kedykoľvek stratiť, všetko záviselo od diagnostiky
lekárov. Podľa ich doterajšieho správania to nevyzeralo veľmi pozitívne. Všetko toto si však všímal len
on, ona vždy riešila niečo iné. Bol tomu rád, aspoň sa nemusela trápiť ešte viac, ako sa už trápila.
Všetky takéto chvíle si cenil. Nechcel zavrieť oči, nechcel zaspať, pretože sa obával, že by niečo
prepásol. Sám sebe by to nikdy neodpustil.
Pomrvila sa vedľa neho a roztvorila rozospato oči. Jej pohľad smeroval priamo k nemu. Podvedome
tušila, že nebude spať, ale len vedľa nej bdieť. Nechápala, ako môže takto fungovať. Ona sama by to
nevydržala. Cez deň v práci, domov prísť unavená a ešte v noci nespať. Úprimne ho obdivovala.
Vycítil je pohľad a otočil sa k nej.
„Spi ďalej láska. Oddýchni si,“ usmial sa na ňu a pohladil ju po vlasoch.
Snažila sa mu úsmev oplatiť, no zvnútra ju zmáhali ukrutné bolesti. Predpokladala, že jej dni sú
zrátané. Dlho tu už nebude. Trápila sa nie len kvôli svojej chorobe, ale aj kvôli nemu. Nechcela, aby
sa tieto prebdené noci a prepracované dni stali jeho vlastnou skazou. Aspoň on si musel zachovať
svoje zdravie.
Zavrela oči a snažila sa zaspať. Jeho ruka našla tú jej a pevne ju zovrela.
Chcel sa jej držať a už ju nikdy nepustiť. Nechcel si to priznať, hral sa na silného, no vo vnútri ho
celý tento stav rozožieral. Netúžil po spánku, pretože ešte aj tam sa mu snívalo s ňou, len s ňou. Avšak
ani tie najsladšie sny mu nestačili, potreboval ju cítiť vedľa seba. Túžil po počutí tlkotu jej srdca, po
každom jej nádychu a výdychu. Ak by o toto prišiel, chýbala by mu a ďalej by to nevydržal.
---------
Čas plynul tak rýchlo, že ani nevedel, kedy sa odohrala tá osudová udalosť, ktorá ním zamávala ako
tá najkrutejšia víchrica. Prišlo to ako požiar, len tak. Nevedel kde, čo, kedy ani ako. Len mu
jednoducho oznámili, že to nezvládla.
7